V tejto sérii si predstavíme koncept celostnej vedy. Úlohou vedy je prinášať nám poznanie a problém materialistickej vedy je v tom, že hoci umožňuje rozsiahly technologický pokrok, prináša nám iba obmedzené a určitým spôsobom deformované poznanie nás samotných. To sa odzrkadľuje aj v tom, že zatiaľčo vonkajšiu prírodu dokážeme ovládať celkom efektívne, samých seba ovládame iba málo, pretože ovládanie je úzko späté s poznaním. Prečo je materialistická veda nedostatočná, ako sme sa k tejto forme vedy dostali a ako by mohla vyzerať celistvejšia forma vedy, si ukážeme postupne v článkoch tejto série. Najprv sa však pozrime na to, čo to vlastne poznanie je.
Zamýšľali ste sa niekedy nad tým, čo je to poznanie? Čo to znamená poznať niečo, rozumieť niečomu? Existujú rôzne stupne poznania. Najpovrchnejšia úroveň poznania je poznanie pojmové. Ak napríklad viem, že ráno slnko vychádza a večer zapadá, v skutočnosti tu poznám len pojmy - ránom sme totiž označili tú časť dňa, kedy slnko vychádza, a večerom tú, kedy zapadá. Hlbšie poznanie je poznanie určitých faktov. Napríklad, že deň má 24 hodín. Tu už spájam rôzne pojmy - v tomto prípade deň a hodina - do určitej súvislosti či vzťahu, kvalitatívneho alebo kvantitatívneho. Ešte hlbšie poznanie je poznanie kauzálnych, teda príčinných vzťahov. Môžeme sa napríklad pýtať, prečo je rýchlosť rotácie Zeme okolo vlastnej osi práve taká, aká je, a odpoveď nám dajú fyzikálne zákony. Ešte hlbšie poznanie je poznanie teleologické (z gréckeho telos-cieľ a logos-poriadok), teda poznanie konečných príčin javov, ich účelov. Vo všeobecnosti sa predpokladá, že teleologické poznanie je možné iba pri produktoch ľudskej činnosti (nástrojoch, kultúrnych výtvoroch, organizáciách, atď.), pretože iba tým sa dá prisúdiť účel či zmysel, ktoré sa nachádzajú v mysli tvorcu - človeka či skupiny ľudí. Príroda sa za teleologickú všeobecne nepovažuje, pretože by to vyžadovalo prítomnosť akejsi mysle vesmíru, v ktorej by sa tieto účely prírodných javov nachádzali. Inštitúciou, ktorá nám má sprostredkovávať poznanie sveta, je dnes veda. Veda pracuje na všetkých týchto úrovniach poznania - osvetľuje, upresňuje a zavádza nové pojmy. Pomocou týchto pojmov zachytáva kauzálne vzťahy, ktoré sa zhlukujú do ucelených súborov vysvetlení, do vedeckých teórii. Pomocou vedeckých teórii sa potom dajú vysvetliť najrozmanitejšie fakty a pozorovania.
Poznanie určitého javu je iba zriedkavo finálne či úplné, obyčajne je poznanie len čiastkové. História vedy ukazuje, že sa vždy dá ísť hlbšie a pochopiť daný jav v širších súvislostiach a prostredníctvom hlbších vzťahov. Napríklad fakt, že kameň vypustený z ruky padne na zem, je elementárne pozorovanie. To, že rýchlosť tohto pádu stúpa lineárne s časom pádu, je poznanie, v ktorom už vystupuje fyzikálny pojem rýchlosti a matematický vzťah linearity. Fakt, že sa to deje prostredníctvom gravitačnej sily, ktorá pôsobí medzi ľubovoľnými dvoma telesami vo vesmíre, je hlbšie poznanie, ktoré dáva do súvisu pád kameňa na zemi s obiehaním planét okolo slnka. A zatiaľ najhlbšie poznanie tohto fenoménu je, že je to v skutočnosti zakrivenie časopriestoru, ktoré donúti kameň padnúť na zem. Tie najhlbšie vysvetlenia sú svojou povahou často abstraktné, od konkrétnych pozorovateľných javov vzdialené a ich pochopenie vyžaduje špecifický tréning mysle v určitej vedeckej doméne. Kým pád kameňa vie pozorovať každý, chápať ho ako dôsledok zakrivenia časopriestoru dokáže len fyzik, ktorý strávil dlhé roky oboznamovaním sa s potrebným matematickým aparátom a cibrenim fyzikálneho pohľadu na svet.
Je zaujímavým mentálnym cvičením vziať si hocijaký bežne známy jav alebo koncept, o ktorom si myslíme, že mu celkom rozumieme, a zhodnotiť, do akej hĺbky a v akých súvislostiach mu rozumieme. Vedeli by ste napríklad vysvetliť, čo je to hmota? Prečo sa práve v storočí najväčšieho technického rozmachu v dejinách zároveň rozvinuli dve najhoršie diktatúry sveta? Prečo sa dá veriť matematike? Ako by ste mysleli bez znalosti akéhokoľvek jazyka? Prečo keď človek dosiahne, po čom dlho túži, je často uspokojený len na malú chvíľu? Ako vedia kmeňové bunky, ktoré vznikajú v ľudskom plode, na aké typy tkanivových buniek sa majú premieňať, aby vytvorili ľudské telo a nie dinosaura v lone matky? Prečo prakticky všetky staré kultúry verili v rôznorodé božstvá? Veľmi rýchlo zistíme, že o mnohých veciach, ktoré sú nám známe, máme iba pojmovú znalosť - vybavia sa nám rôzne asociácie s inými pojmami, avšak často nerozumieme, čo daný jav zapríčiňuje, ako vnútorné funguje a čím všetkým je ovplyvnený.
Dá sa povedať, že vo všeobecnosti najdokonalejšie poznáme ľudské výtvory, ktoré poznáme na úrovni pojmovej, faktuálnej, kauzálnej aj účelovej. Napríklad pri bicykli vieme, z akých súčastí sa skladá (pojmy), aké tieto súčasti majú vlastnosti (fakty), akými mechanizmami tieto súčasti spolu interagujú (kauzalita) a aj pre aký účel bol bicykel vôbec vyrobený (teleológia). Každý človekom vytvorený predmet je totiž hmotou, ktorá je preniknutá myšlienkami, ktoré danému výtvoru dávajú tvar, funkčnosť a účel. Práve vďaka myšlienkam, ktoré sú do určitého predmetu "vtlačené" a ktoré vieme v danom predmete "vidieť", môžeme daný predmet poznať v jeho plnosti.
Položme si teraz otázku, jednu z najdôležitejších, aké si vie človek položiť: Ako dobre poznáme samých seba? Nie je to otázka, ktorú by si ľudia bežne kládli. Obyčajne sme zavalení povinnosťami každodenného života, ktorý nám prináša množstvo praktických otázok, ktoré treba riešiť. Na otázky filozofickej povahy o našom bytí, našom postavení v kozme a sebapoznaní neostáva čas, chuť ani energia. Navyše, keďže ľudia vedia vďaka poznaniu meniť okolitý svet vo svoj prospech, majú často pocit, že vlastne poznajú aj sami seba, dokonca, že sú tvorcami samých seba. Pekne je to vyjadrené v pojme self-made man, ktorým sa označujú úspešní ľudia, ktorých úspech spočíva vo vlastnej snahe, talente a odhodlaní. Táto schopnosť aktívne utvárať svoj osud a pretvárať vonkajší svet však často prekrýva fundamentálnejšie pravdy o našej podstate. Telo, ktoré živíme, sa skladá z materiálov, ktoré sme nevytvorili my - atómy našich tiel sa formovali v kozmickom priestore, v nukleárnych reakciách vnútri hviezd. Život, ktorý pulzuje v našich bunkách a umožňuje všetky naše vnútorné fyziologické procesy, sme takisto nestvorili my. Pri zamyslení sa nad našim vzťahom k prírode dôjdeme k uvedomeniu si, že nielen my žijeme naše individuálne životy, ale aj život ako kozmická sila sa cez nás manifestuje, život žije nás. Tvoríme síce myšlienky, avšak myseľ, ktorá nám umožňuje mať myšlienky - názory, postoje, emócie, rozhodnutia - takisto nie je našim výtvorom. Mnohé naše myšlienky a emócie, zvlášť rôzne nutkania a opakujúce sa myšlienkové vzorce navyše ani nevytvárame vedome my, ale vyvierajú z nášho podvedomia a vstupujú do našej vedomej pozornosti. Všetko to, čo nám umožňuje byť, žit, vnímať, premýšlať, cítiť, sme tak povediac dostali "do daru". Človek sám nevie vytvoriť ani hmotu, ani život a ani mentálny priestor - vie ich iba meniť a tvarovať. Pri skúmaní toho, kým a čím sme, je dôležité si uvedomiť, kým a čím nie sme. Sústrediť sa tu budeme nie na vonkajšie, vedecké zodpovedanie tejto otázky pomocou prírodovedných konceptov, ale na vnútornú odpoveď, teda na to, ako sa priamo zažívame z pohľadu prvej osoby. Hovoríme, že máme kosti, šľachy, svaly a orgány, ale neidentifikujeme sa s vlastným telom - ak zranením stratíme časť tela, stále sme to my. Hovoríme, že dýchame, že trávime, ale neidentifikujeme sa ani so životnými procesmi - v našich bunkách prichádza neustále k látkovej výmene a aj k výmene samotných buniek, avšak toto nechápeme ako transformáciu seba. Hovoríme, že máme pocity, nápady, názory, povahové črty. Toto je úroveň psychologickej osobnosti alebo ega, s ktorou sa veľa ľudí už identifikuje, avšak aj táto identifikácia je iba povrchná, pretože myšlienky a emócie striedajú jedna druhú a aj povaha či osobnosť sa počas života mení a vyvíja. Keď teda nie sme fyzickým telom, nie sme životnými procesmi, a nie sme ani mysľou či osobnosťou, čím potom sme? Čo je ten aspekt našej existencie, ktorý je najviac fundamentálny a bez ktorého si svoju existenciu nevieme ani teoreticky predstaviť? Čo je to záhadné “ja”, ktoré je subjektom a predpokladom akejkoľvek našej skúsenosti, ktoré hovorí, že má telo, má život, má myšlienky a má osobnosť? Je to vedomie. Hoci telesnosť, životnosť a mentálnosť spolukonštituujú našu identitu, na tej najhlbšej rovine sme vedomím. Vedomím, ktoré preniká vrstvami hmoty tela, životných procesov a zákutí mysle. Ako dobre, v akých rovinách, rozumieme vlastnému vedomiu, vlastnému ja, teda sebe samým? Hoci vieme, ako sa voláme, poznáme svoju minulosť, povahové črty a sklony, teda poznáme svoju psychologickú osobnosť, o našom vedomí ako takom spravidla vieme iba toľko, že existuje. V rovine kauzálnej sa už strácame - nevieme, ako naše vlastné vedomie vzniklo, ako interaguje s našimi ostatnými zložkami a ako na ne vplýva. A v rovine teleologickej tápeme úplne - netušíme, prečo na svete vlastne sme a či je to vôbec zmysluplná otázka. Ak chceme lepšie rozumieť sebe a svoju vzťahu k svetu, musíme si položiť otázku, odkiaľ sa vedomie ako jav vo vesmíre vôbec zobralo? Na to sa pozrieme v ďalšej časti tejto série.
Comments