Filozofické školy
Filozofia je disciplína, ktorá skúma fundamentálne otázky existencie, vedomia, poznania, hodnôt a jazyka. Zdrojom inšpirácie pre filozofiu môžu byť umenie, náboženstvo, každodenný život, vnútorný svet filozofa alebo veda. Filozofia je voči vede v špecifickom vzťahu, pretože analyzuje a hodnotí jej východiská a predpoklady a interpretuje jej pozorovania, čím určitým spôsobom stojí “nad”, či skôr "pred" vedou. To, aké otázky si vôbec veda kladie, čomu prikladá význam, ako konštruuje svoje teórie, akú formu majú vysvetlenia, aké entity sa v týchto vysvetleniach používajú a ako sa interpretujú výsledky experimentov - toto všetko je ovplyvňované širšou dobovou kultúrou, hodnotovým nastavením spoločnosti, politikou, zdrojmi financovania vedy a podvedomými skresleniami jednotlivých vedcov. No predovšetkým to vychádza z metafyzických a metodologických predpokladov, teda z dobovej paradigmy vedy. Materialistická paradigma je iba jednou z možných filozofických pozícií vzhľadom na povahu a možnosti skúmania sveta. Prekonanie tejto paradigmy a nastolenie paradigmy novej, schopnej obsiahnuť väčšie spektrum javov, je do veľkej miery filozofická úloha, ktorá musí byť robená filozofickými prostriedkami. Nižšie sú spomenuté filozofické tradície či školy, ktoré môžu pomôcť pri formulácii tejto novej paradigmy, v ktorej by bola celostná veda zasadená. Môžu poskytnúť oporu v oblasti ontológie (náuke o formách bytia) a epistemológie (náuke o spôsoboch poznávania). Celostná veda si z nich môže takisto vypožičať konceptuálny aparát, pretože myslíme v slovách a každá nová forma poznania potrebuje vhodné pojmy na vyjadrenie tohto poznania. Tieto školy a tradície spája to, že sú idealisticky orientované, teda že mysli a vedomiu prikladajú primárny význam a že vnútornú skúsenosť (vrátane duchovnej skúsenosti) chápu ako východiskový bod akéhokoľvek poznania.
Duchovné tradície
Duchovno je staré ako ľudstvo samé. Praveké kulty mŕtvych sa premenili na staroveké mytológie, ktoré vysvetľovali pôvod sveta, zrod ľudstva a fungovanie prírody. V staroveku vznikli aj prvé náboženstva, z ktorých niektoré pretrvávajú do dnešných dní. Religionisti rozoznávajú celkovo tisícky rôznych náboženstiev. Náboženstvá majú rôzne formy - od súborov jednoduchých tvrdení s lokálnou pôsobnosťou až po komplexné sústavy svetonázorov, vzorcov správania, morálnych kódexov, svätých textov, svätcov a svätých miest. Pre náboženstvá je kľúčový pojem viery, pretože zvyčajne vychádzajú z určitej metafyzickej doktríny (o existencii božstiev a ich zámerov), ale neposkytujú návod na jej overenie. Autorita svätých textov, zjavení, zakladateľov či koncilov stojí nad autoritou rozumu alebo opakovateľnej skúsenosti. Zatiaľčo veda má mechanizmy na odhalenie a vylúčenie nesprávnych teórií, náboženstvá niektoré tvrdenia berú ako východiskové a nespochybniteľné. Celé stáročia sa preto tiahne západnou kultúrou debata, nakoľko sú viera a veda kompatibilné. Existujú rôzne pozície, no väčšina dnešných mysliteľov (s výnimkou tzv. nových ateistov) vidí vieru a vedu ako kompatibilné v tom, že obe adresujú rôzne aspekty ľudskej existencie - kým veda sa zaoberá prírodným svetom, viera sa vyjadruje k hodnotám, účelom a nadprirodzenému svetu, čo sú domény, ktoré veda svojimi prostriedkami nevie obsiahnuť. Problém je v tom, že každé náboženstvo tematizuje aj človeka a ten je aj súčasťou prírodného sveta. A tu už nastávajú konflikty - ak podáva teória evolúcie celú pravdu o našom vývine, tak obraz duchovného stvorenia neplatí; ak sú základné princípy dnešnej fyziky, chémie a biológie kompletné, tak zázraky pripisované svätým nie sú možné; ak podáva kognitívna veda korektný obraz fungovania mysle, tak komunikácia prorokov s nadprirodzenou sférou je prejav psychickej poruchy. Dogmatika náboženstiev, najmä tých na západe najrozšírenejších (kresťanstvo, islam a judaizmus) je tiež tŕňom v oku mnohých kritikov náboženstiev, ktorí poukazujú na ich vnútorné protirečenia a zasadzujú sa proti tomu, aby náboženské princípy ovplyvňovali choď spoločnosti. Napriek napätému vzťahu s vedou a častej kritike zo strany sekulárnych intelektuálov a liberálnych politikov náboženstvá prežívajú - väčšina ľudí (okolo 80%) na Zemi je v nejakom zmysle veriaca alebo sa priamo hlási k určitému náboženstvu. Napriek osvietenským očakávaniam sa tento fakt nijak radikálne nemení ani s rozvojom vedeckého poznania. Keďže dnešná veda nedáva odpovede na mnohé fundamentálne otázky a poskytuje obraz vesmíru, v ktorom význam, účel a inteligencia nemajú miesto, mnohí ľudia sa pri hľadaní týchto odpovedí upínajú na náboženstvá - spravidla lokálne, rodinné alebo štátne. Racionálne zmýšľajúci, no zároveň veriaci človek dnes žije v stave kognitívnej dizonancie - kým samotná viera v existenciu Boha je vedou považovaná za "nevinnú", tak veria v konkrétne zasahovanie Boha do chodu sveta už vede priamo protirečí.
Tento stav kognitívnej dizonancie sa nikdy nepodarí prekonať, kým bude veda materialistická a človek bude hľadať spiritualitu iba v náboženstvách, ktoré sa opierajú o dogmy, ktoré boli navyše často selektované učencami tak, aby vytvárali želaný obraz. Dogma materializmu vždy narazí na dogmu náboženstva. Náboženstvá sú navyše hierarchické, autoritatívne, zaťažené históriou a snahou o politický a mocenský vplyv. Namiesto živej, transformujúcej spirituality, adresujúcej potreby a výzvy dnešného človeka poskytujú rôzne cirkvi často iba pompézne rituály a mravnostné kázania a sú nositeľmi postojov kultúry, v ktorej vznikli, takže rôzne fundamentalistické skupiny šíria staroveké a stredoveké postoje. Súvisí to s tým, že mnohé náboženské kruhy sú nezriedka odtrhnuté od svojich mystických koreňov. Okrem náboženstiev však v množstve kultúr pretrvala aj vnútorná, ezoterická, mystická forma spirituality, ktorá vychádza práve z týchto koreňov. Pri takejto spiritualite sa nekládol dôraz na vieru v dogmu, ale na duchovnú prax, pod čím si môžme predstaviť rôzne formy rituálov, meditácií a morálnej očisty. Ľudia praktizujúci takúto formu spirituality tvrdia, že táto duchovná prax je schopná sprostredkovať nové vhľady do povahe mysle, vedomia a prírody, ktoré človek inými prostriedkami, teda zmyslovou skúsenosťou a intelektuálnou úvahou, nikdy nezíska. Poznanie takto získané totiž neprichádza cez zmyslové vnemy a nie je výsledkom rozmýšľania, ale zjavuje sa vo vedomí priamo alebo vedomie samotné transformuje a rozširuje. Je potrebné zdôrazniť, že takéto poznanie je takisto z povahy empirické, teda skúsenostné, hoci je to druh empírie, ktorý väčšina ľudí vôbec nepozná. Väčšina duchovných tradícií chápe celú prírodu oduševnene a prikladá celému kozmu určitú formu vedomia a inteligencie, ktorá je zdrojom kozmických zákonov a síl, ktoré prenikajú a tvarujú celú duchovnú, mentálnu a fyzickú realitu. Ľudské vedomie je v spirituálnom pohľade určitým zúženým odrazom tohto kozmického vedomia.
Duchovné tradície celého sveta majú veľmi podobný cieľ - umožniť človeku bezprostrednú skúsenosť s transcendentnou realitou, na ktorej podľa nich človek svojim bytím, predovšetkým však svojou myslou a vedomím, participuje. Základným motívom teda nie je objektívne poznanie sveta, ale transformačné sebapoznanie. Toto sebapoznanie však ovplyvňuje aj vnímanie a chápanie vonkajšieho sveta. V úvode sme písali, že celostná veda sa môže duchovnými tradíciami inšpirovať. To neznamená nekriticky preberať ich náboženské motívy, metafyziku, koncepty, slovník alebo postupy - aj duchovná tradícia môže byť zaťažená rôznymi typmi omylov, od kognitívnych omylov jej zakladateľov, cez priveľký vplyv historických autorít až po závislosť na svetonázoroch kultúry, v ktorej vznikla. Celostná veda by mala bez predsudkov študovať a overovať obraz človeka a prírody a poznávacie postupy jednotlivých tradícii a hľadať medzi rôznorodými tradíciami styčné body, pretože práve v nich sa môže skrývať skutočné poznanie. Tieto poznávacie postupy sa opierajú spravidla o vnútornú, teda meditatívnu, imaginačnú, morálnu, transformačnú, alebo o telesno-energetickú prácu, ktorá v dnešnej akademickej príprave vedcov nehrá žiadnu rolu, hoci takýto druh práce má potenciál rozširovať kapacitu vnímania, koncentrácie, intuície a tvorivosti. Hoci mnohé tradície pojednávajú aj o zákonoch a stavbe akýchsi vyšších rovín reality, pre celostnú vedu sú zaujímavé tie aspekty týchto tradícií, ktoré sa prelínajú s doménou klasickej vedy - teda stavba a fungovania ľudského vedomia, mysle a tela a fungovanie prírody. Nižšie uvádzame niektoré duchovné tradície západu a východu, ktoré sú v rôznych formách a cez rôzne spoločenstvá dodnes živé.
