©2019 by Vedomá veda. Proudly created with Wix.com

Filozofické školy

Filozofia je disciplína, ktorá skúma fundamentálne otázky existencie, vedomia, poznania, hodnôt a jazyka. Zdrojom inšpirácie pre filozofiu môžu byť umenie, náboženstvo, každodenný život, vnútorný svet filozofa alebo veda. Filozofia je voči vede v špecifickom vzťahu, pretože analyzuje a hodnotí jej východiská a predpoklady a interpretuje jej pozorovania, čím určitým spôsobom stojí “nad”, či skôr "pred" vedou. To, aké otázky si vôbec veda kladie, čomu prikladá význam, ako konštruuje svoje teórie, akú formu majú vysvetlenia, aké entity sa v týchto vysvetleniach používajú a ako sa interpretujú výsledky experimentov - toto všetko je ovplyvňované širšou dobovou kultúrou, hodnotovým nastavením spoločnosti, politikou, zdrojmi financovania vedy a podvedomými skresleniami jednotlivých vedcov. No predovšetkým to vychádza z metafyzických a metodologických predpokladov, teda z dobovej paradigmy vedy. Materialistická paradigma je iba jednou z možných filozofických pozícií vzhľadom na povahu a možnosti skúmania sveta. Prekonanie tejto paradigmy a nastolenie paradigmy novej, schopnej obsiahnuť väčšie spektrum javov, je do veľkej miery filozofická úloha, ktorá musí byť robená filozofickými prostriedkami. Nižšie sú spomenuté filozofické tradície či školy, ktoré môžu pomôcť pri formulácii tejto novej paradigmy, v ktorej by bola celostná veda zasadená. Môžu poskytnúť oporu v oblasti ontológie (náuke o formách bytia) a epistemológie (náuke o spôsoboch poznávania). Celostná veda si z nich môže takisto vypožičať konceptuálny aparát, pretože myslíme v slovách a každá nová forma poznania potrebuje vhodné pojmy na vyjadrenie tohto poznania. Tieto školy a tradície spája to, že sú idealisticky orientované, teda že mysli a vedomiu prikladajú primárny význam a že vnútornú skúsenosť (vrátane duchovnej skúsenosti) chápu ako východiskový bod akéhokoľvek poznania.

Integrálne myslenie neoznačuje konkrétnu školu, ale skôr spôsob nazerania na svet, v ktorom sa každý jav chápe v jeho plnosti, cez rôzne perspektívy a bez sklonu k redukciám. Takéto myslenie umožňuje študovať duchovné prejavy človeka a ľudstva bez snahy o ich reduktívny výklad. Príkladom takéhoto myslenia je Integrálna teória, čo je akási konceptuálna mapa, ktorá zjednocuje rôzne typy teórii pod jednu strechu. Jej autorom je súčasný americký filozof Ken Wilber. Na každý ľudský fenomén  sa dá v jeho mape pozerať jednou zo štyroch perspektív: vnútorne-individuálnou (intencionálnou), vnútorno-kolektívnou (kultúrnou), vonkajšio-individuálnou (behaviorálnou) alebo vonkajšiou-kultúrnou (sociálnou). Ďalšim predstaviteľom integrálneho hnutia je napr. americký filozof a kulturológ Richard Tarnas, ktorý podáva výklad myšlienkových dejín ľudstva študovaním toho, ako sa človek vzťahoval k svetu a ktoré boli hlavné myšlienky, ktoré tento vzťah menili. Ďalej môžme uviesť českého psychiatra Stanislava Grofa, ktorý študuje zážitky zmenených stavov vedomia a tzv. perinatálnu (predpôrodnú) biografiu alebo Rupert Sheldraka, britského biológa, ktorý rozvinul teóriu morfickej rezonancie, podľa ktorej biologické štruktúry čerpajú v ontogenéze informácie z akýchsi informačných polí prírody.

Integrálne myslenie

Novoplatonizmus je filozofická škola, ktorá sa rozvíjala najmä medzi 3. a 5. storočím v helénskom svete. Zakladateľom novoplatonizmu je Plotínos, ktorý obohatil Platónove myslenie o Ideách o znalosti perzskej a indickej filozofie a egyptských mystérijných náboženstiev. Dôležitým konceptom v novoplatonizme je pojem emanácií, čo sú vrstvy reality, ktoré postupne vznikajú oddeľovaním od pôvodnej Jednoty. Prvou vrstvou oddelenou od pôvodnej Jednoty je Nous, čo je akýsi svetový intelekt, miestom, kde prebývajú všetky archetypy, ktorými je tvorený fenomenálny svet, teda to, čo nazývame bežne skutočnosťou. Druhou vrstvou je svetová duša, aktívny princíp, ktorý vdychuje hmote život. Človek je svojím intelektom - pri špecifickom tréningu mysle a ducha - schopný povýšiť svoje vedomie k Nous a nahliadať priamo archetypy v ňom prítomné. Novoplatonizmus veril v kolobeh života a reinkarnáciu ľudských duší. Ovplyvnil neskoršiu stredoveku kresťanskú, no aj arabskú filozofiu a takisto aj renesančných filozofov. Pre celostnú vedu poskytuje novoplatonizmus potenciálne užitočnú ontológiu, keďže vedomie chápe ako primárnu realitu.

Novoplatonizmus

husserl.jpeg

Zakladateľom modernej fenomenológie je česko-nemecký filozof Edmund Husserl. Fenomenológia je škola filozofie, ktorá skúma bezprostrednú vedomú skúsenosť, teda štruktúru a obsahy vedomia tak, ako sa javia pozorovateľovi - subjektu. Snaží sa pochopiť zákony, ktorými sa riadi vedomá skúsenosť, bez toho, že by túto skúsenosť redukovalo na psychologické alebo fyziologické mechanizmy. Namiesto zberu a systematizovania vonkajších, empirických dát, sa snaží o zbieranie a systematizáciu “úsekov” skúsenosti. Je tak v určitej opozícii voči psychologizmu, behaviorizmu a fyzikalizmu, teda doktrínam, ktoré sa snažili vysvetliť živú vnútornú skúsenosť pomocou externých javov. Fenomenológie je dnes stále živý prúd filozofie, z ktorého vyšli ďalšie filozofické a literárne prúdy ako existencializmus a je dôležitou súčasťou tzv. kontinentálnej filozofie. Pre celostnú vedu je fenomenológia zaujímavá najmä preto, že individuálna duchovná skúsenosť človeka je do veľkej miery neprenositeľná do objektívnych dát, s ktorými pracuje naturalistická veda - fenomenológia tak poskytuje konceptuálne nástroje, ako túto skúsenosť zachytiť a analyzovať.

Fenomenológia

process.jpg

Procesná filozofia vychádza z práce Process and Reality amerického filozofa Alfreda Whiteheada. Prikladá primárny význam zmene a ako základ reality nechápe objekty, teda stabilné štruktúry, ktoré so sebou interagujú, ale procesy odohrávajúce sa v časopriestore. V tomto pohľade sa napríklad nepovie, že nejaká rastlina rastie (štruktúra podliehajúca zmene), ale že rastlina je rastom (proces). Celý svet je tak tvorený procesmi, ktoré navzájom mnohorakým spôsobom interagujú. Prekonáva sa tým pohľad, podľa ktorého ultimátne existujú iba hmotné stabilné štruktúry. Motiváciou k formulovaniu procesnej filozofie bolo pre Whiteheada práve nezaraditeľnosť estetických, morálnych a spirituálnych intuícii, ktoré pokladal za prirodzené a pozitívne ľudské prejavy, do úzkej vedeckej schémy, ktorá dominuje nášmu rozmýšľaniu v posledných storočiach. Procesná filozofia tak môže byť jedným z kľúčových kameňov celostnej vedy.

Procesná filozofia

Sofiológia je filozofický prístup, ktorý chápe poznávanie ako snahu o priblíženie sa k Božej múdrosti, nazývanej v helénskej, byzantskej a ortodoxnej tradícii Sophia. Sofiológia chápe umenie, náboženstva a vedy ako rôzne cesty k tejto múdrosti a usiluje o ich syntézu. Jej myšlienkovým otcom je ruský filozof Vladimír Solovyov, ktorý zdôrazňuje potrebu uznania mystiky ako jednej z ciest poznávania, popri racionalizme a empirizme. Iba mystická skúsenosť nám vie podľa neho priblížiť skutočnú povahu reality. Pohľady blízke sofiologii boli rozvíjané napríklad aj štúrovcami, medzi ktorými ktorí boli okrem národných buditeľov a literátov aj prví slovenskí filozofi usilujúci o celostné poznanie - predovšetkým Hurban a Hostinský. Blízko k sofiológii má aj metóda intuitívneho personalizmu, ktorú rozvíjal významný ruský filozof Nikolaj Lossky a jeho slovenský žiak Jozef Dieška. Snahu o celostné poznanie nájdeme aj v diele Angelológia dejín súčasného slovenského sofiológa, Emila Páleša.

Sofiológia a celostné poznanie

Duchovné tradície

Duchovno je staré ako ľudstvo samé. Praveké kulty mŕtvych sa premenili na staroveké mytológie, ktoré vysvetľovali pôvod sveta, zrod ľudstva a fungovanie prírody. V staroveku vznikli aj prvé náboženstva, z ktorých niektoré pretrvávajú do dnešných dní. Religionisti rozoznávajú celkovo tisícky rôznych náboženstiev. Náboženstvá majú rôzne formy - od súborov jednoduchých tvrdení s lokálnou pôsobnosťou až po komplexné sústavy svetonázorov, vzorcov správania, morálnych kódexov, svätých textov, svätcov a svätých miest. Pre náboženstvá je kľúčový pojem viery, pretože zvyčajne vychádzajú z určitej metafyzickej doktríny (o existencii božstiev a ich zámerov), ale neposkytujú návod na jej overenie. Autorita svätých textov, zjavení, zakladateľov či koncilov stojí nad autoritou rozumu alebo opakovateľnej skúsenosti. Zatiaľčo veda má mechanizmy na odhalenie a vylúčenie nesprávnych teórií, náboženstvá niektoré tvrdenia berú ako východiskové a nespochybniteľné. Celé stáročia sa preto tiahne západnou kultúrou debata, nakoľko sú viera a veda kompatibilné. Existujú rôzne pozície, no väčšina dnešných mysliteľov (s výnimkou tzv. nových ateistov) vidí vieru a vedu ako kompatibilné v tom, že obe adresujú rôzne aspekty ľudskej existencie - kým veda sa zaoberá prírodným svetom, viera sa vyjadruje k hodnotám, účelom a nadprirodzenému svetu, čo sú domény, ktoré veda svojimi prostriedkami nevie obsiahnuť. Problém je v tom, že každé náboženstvo tematizuje aj človeka a ten je aj súčasťou prírodného sveta. A tu už nastávajú konflikty - ak podáva teória evolúcie celú pravdu o našom vývine, tak obraz duchovného stvorenia neplatí; ak sú základné princípy dnešnej fyziky, chémie a biológie kompletné, tak zázraky pripisované svätým nie sú možné; ak podáva kognitívna veda korektný obraz fungovania mysle, tak komunikácia prorokov s nadprirodzenou sférou je prejav psychickej poruchy. Dogmatika náboženstiev, najmä tých na západe najrozšírenejších (kresťanstvo, islam a judaizmus) je tiež tŕňom v oku mnohých kritikov náboženstiev, ktorí poukazujú na ich vnútorné protirečenia a zasadzujú sa proti tomu, aby náboženské princípy ovplyvňovali choď spoločnosti. Napriek napätému vzťahu s vedou a častej kritike zo strany sekulárnych intelektuálov a liberálnych politikov náboženstvá prežívajú - väčšina ľudí (okolo 80%) na Zemi je v nejakom zmysle veriaca alebo sa priamo hlási k určitému náboženstvu. Napriek osvietenským očakávaniam sa tento fakt nijak radikálne nemení ani s rozvojom vedeckého poznania. Keďže dnešná veda nedáva odpovede na mnohé fundamentálne otázky a poskytuje obraz vesmíru, v ktorom význam, účel a inteligencia nemajú miesto, mnohí ľudia sa pri hľadaní týchto odpovedí upínajú na náboženstvá - spravidla lokálne, rodinné alebo štátne. Racionálne zmýšľajúci, no zároveň veriaci človek dnes žije v stave kognitívnej dizonancie - kým samotná viera v existenciu Boha je vedou považovaná za "nevinnú", tak veria v konkrétne zasahovanie Boha do chodu sveta už vede priamo protirečí.

Tento stav kognitívnej dizonancie sa nikdy nepodarí prekonať, kým bude veda materialistická a človek bude hľadať spiritualitu iba v náboženstvách, ktoré sa opierajú o dogmy, ktoré boli navyše často selektované učencami tak, aby vytvárali želaný obraz. Dogma materializmu vždy narazí na dogmu náboženstva. Náboženstvá sú navyše hierarchické, autoritatívne, zaťažené históriou a snahou o politický a mocenský vplyv. Namiesto živej, transformujúcej spirituality, adresujúcej potreby a výzvy dnešného človeka poskytujú rôzne cirkvi často iba pompézne rituály a mravnostné kázania a sú nositeľmi postojov kultúry, v ktorej vznikli, takže rôzne fundamentalistické skupiny šíria staroveké a stredoveké postoje. Súvisí to s tým, že mnohé náboženské kruhy sú nezriedka odtrhnuté od svojich mystických koreňov. Okrem náboženstiev však v množstve kultúr pretrvala aj vnútorná, ezoterická, mystická forma spirituality, ktorá vychádza práve z týchto koreňov. Pri takejto spiritualite sa nekládol dôraz na vieru v dogmu, ale na duchovnú prax, pod čím si môžme predstaviť rôzne formy rituálov, meditácií a morálnej očisty. Ľudia praktizujúci takúto formu spirituality tvrdia, že táto duchovná prax je schopná sprostredkovať nové vhľady do povahe mysle, vedomia a prírody, ktoré človek inými prostriedkami, teda zmyslovou skúsenosťou a intelektuálnou úvahou, nikdy nezíska. Poznanie takto získané totiž neprichádza cez zmyslové vnemy a nie je výsledkom rozmýšľania, ale zjavuje sa vo vedomí priamo alebo vedomie samotné transformuje a rozširuje. Je potrebné zdôrazniť, že takéto poznanie je takisto z povahy empirické, teda skúsenostné, hoci je to druh empírie, ktorý väčšina ľudí vôbec nepozná. Väčšina duchovných tradícií chápe celú prírodu oduševnene a prikladá celému kozmu určitú formu vedomia a inteligencie, ktorá je zdrojom kozmických zákonov a síl, ktoré prenikajú a tvarujú celú duchovnú, mentálnu a fyzickú realitu. Ľudské vedomie je v spirituálnom pohľade určitým zúženým odrazom tohto kozmického vedomia.

Duchovné tradície celého sveta majú veľmi podobný cieľ - umožniť človeku bezprostrednú skúsenosť s transcendentnou realitou, na ktorej podľa nich človek svojim bytím, predovšetkým však svojou myslou a vedomím, participuje. Základným motívom teda nie je objektívne poznanie sveta, ale transformačné sebapoznanie. Toto sebapoznanie však ovplyvňuje aj vnímanie a chápanie vonkajšieho sveta. V úvode sme písali, že celostná veda sa môže duchovnými tradíciami inšpirovať. To neznamená nekriticky preberať ich náboženské motívy, metafyziku, koncepty, slovník alebo postupy - aj duchovná tradícia môže byť zaťažená rôznymi typmi omylov, od kognitívnych omylov jej zakladateľov, cez priveľký vplyv historických autorít až po závislosť na svetonázoroch kultúry, v ktorej vznikla. Celostná veda by mala bez predsudkov študovať a overovať obraz človeka a prírody a poznávacie postupy jednotlivých tradícii a hľadať medzi rôznorodými tradíciami styčné body, pretože práve v nich sa môže skrývať skutočné poznanie. Tieto poznávacie postupy sa opierajú spravidla o vnútornú, teda meditatívnu, imaginačnú, morálnu, transformačnú, alebo o telesno-energetickú prácu, ktorá v dnešnej akademickej príprave vedcov nehrá žiadnu rolu, hoci takýto druh práce má potenciál rozširovať kapacitu vnímania, koncentrácie, intuície a tvorivosti. Hoci mnohé tradície pojednávajú aj o zákonoch a stavbe akýchsi vyšších rovín reality, pre celostnú vedu sú zaujímavé tie aspekty týchto tradícií, ktoré sa prelínajú s doménou klasickej vedy - teda stavba a fungovania ľudského vedomia, mysle a tela a fungovanie prírody. Nižšie uvádzame niektoré duchovné tradície západu a východu, ktoré sú v rôznych formách a cez rôzne spoločenstvá dodnes živé.

Hermetizmus je staroveká ezoterická náuka o vzťahu duchovného a hmotného sveta. Jej základnou knihou je dielo Corpus Hermeticum, ktoré sa písalo okolo 2-4. Storočia n.l. Hermetizmus je synkretisticky pohľad a bol zrejme ovplyvnený gréckymi a egyptskými mysterijnými školami, novoplatonizmom a gnosticizmom. Jeho hlavnou myšlienkou je "ako hore, tak aj dole", čo vyjadruje poznanie, že hmotný svet je utkaný podľa duchovných pravzorov a že človek sám predstavuje určitý mikrokozmos, v ktorom sa odzrkadľujú tie isté zákony, ktoré pôsobia aj vo vonkajšom vesmíre - makrokozme. Hermetizmus ovplyvnil myslenie mnohých renesančných autorov (v 15. Storočí prišlo aj k renesancii samotného hermetizmu) a jeho myšlienky prebralo aj hnutie rozekrucianstva, ktoré sa vynorilo v Európe začiatkom 17. storočia.

Hermetizmus

Hoci o tom mnohí dnešní kresťania nevedia, kresťanstvo vo všetkých svojich denomináciách - katolíckej, protestantskej, anglikánskej aj ortodoxnej - má bohatú mystickú tradíciu. Za významných mystikov kresťanstva sa zvyknú považovať napríklad Majster Eckhart, Svätý Ján z Kríža, Terézia z Avily, Hildegarda z Bingenu, Jakub Böhme, František z Assisi, Bernard z Clairvaux, Ignác z Loyoly (zakladateľ rádu jezuitov) a ďalší. Kresťanská mystika často ako predmet kontemplácie používa kresťanské symboly a udalosti ako kríž, ukrižovanie, zmŕtychvstanie a pod. Samotní kresťanskí mystici však niekedy stáli v opozícii voči mocensky orientovanej cirkvi, čiastočne preto, že verili v rôzne doktríny považované za heretické, napríklad že človek má ducha (nielen dušu) a že je vďaka tomu schopný priameho spojenia s Bohom. Kresťanskí mystici navyše vychádzali z diel raných teológov, ku ktorým sa cirkev neskôr obrátila chrbtom ako napr. Origenes, Athanasius z Alexandrie alebo Pseudo-Dionýzos. Modernou a systematizovanou formou kresťanskej mystiky je napríklad Martinizmus, ktorého názov sa odvodzuje od Louis-Claude de Saint-Martina, francúzskeho filozofa a mystika 18. Storočia.

Kresťanská mystika

10600551_273575506168567_746367533483989

Gnosticizmus je súhrn náuk, praktík a filozoficko-náboženských textov, ktoré prekvitali najmä v prvých storočiach nášho letopočtu v oblasti blízkeho východu a tvorili alternatívu k ortodoxnému kresťanstvu. Hlavnou myšlienkou gnostickej tradície je, že človek je nositeľom Božej iskry. Podľa gnostikov je v moci človeka samotného spoznať túto pravdu prostredníctvom priameho poznania, tzv. gnózy, a nepotrebuje k tomu žiadnych sprostredkovateľov. Takéto myšlienky boli pre katolícku cirkev nebezpečné a preto ich považovali za heretické a jeho predstaviteľov (ako napr. francúzski Katari) prenasledovali, hoci mnohí gnostici považovali Ježiša za spasiteľa.

Gnosticizmus

kabbalah-tree-of-life.gif

Kabala je židovské ezoterické učenie, ktoré podobne ako hermetizmus študuje vzťah medzi duchovným svetom a svetom matérie, avšak ponúka v určitom zmysle prepracovanejší konceptuálny systém. Duchovný svet nechápe ako jeden, ale rozoznáva rôzne jeho vrstvy či emanácie v štruktúre tzv. Sefirotu. Podobne rozoznáva rôzne vrstvy ľudskej duše, ktoré majú rôznu funkciu - cítiť prejavy tela, robiť morálne rozhodnutia, a rozumieť Božím zámerom. Kabala podobne ako hermetizmus ovplyvnila renesančné myslenie a takisto celú západnú ezoterickú tradíciu.

Kabala

islam.jpg

V našich končinách je islam vnímaný cez prizmu fundamentalizmu, no aj on v sebe ukrýva mystické bohatstvo. Mystická tradícia islamu sa označuje pojmom sufizmus. Najmä počas stredoveku mal sufizmus veľký vplyv na praktiky islamu. Podobne ako v kresťanstkom svete, aj sufizmus často v opozícii proti doslovným výkladom Koránu. Sufisti odvodzujú svoju autenticitu od Mohameda, ktorý je pre islamský svet mystikom pár excellence, synom dvoch svetov - pozemského a nebeského. Hoci je tradícia sufizmu veľmi komplexná (ako celý moslimský svet sám) a do veľkej miery ostáva zachytená v arabčine a perzštine, dnes sa možno s myšlienkami sufizmu oboznámiť napríklad cez preklady perzského básnika a mystika Rúmího.

Sufizmus

Pod pojmom jpga si väčšina ľudí na západe predstaví populárne telesné cvičenia. To je však len najpovrchnejší aspekt jogy. Joga je v skutočnosti rodina starých indických spirituálnych tradícii a vychádza z Véd a Upanišád, čo boli filozoficko-nábožensko-prírodovedné spisy starovekej Indie. Jej cieľom je prostredníctvom správneho konania, cvičenia, dýchania a meditácie dosiahnuť taký stav vedomia, kedy človek nazrie svoju božskú podstatu. Slovníkom jogy ide o dosiahnutie poznanie (vo forme prežitia), že Átman (duša človeka) a Brahman (transcendentné vedomie) je jedno a to isté. Rôzne formy jogy reprezentujú rôzne cesty k tomu poznaniu: bhakti-joga je zameraná na rozvoj nezištnej lásky k stvoreniu, karma-joga na realizáciu dobrých skutkov, jnana-joga na rozvoj sebareflexie a schopnosti mysle. Jogínske praktiky vychádzajú z iného obrazu o ľudskom tele, než s akým pracuje západná medicína. Podobne ako tradičná indická medicína (ajurvéda) alebo čínska medicína (napr. akupunktúra), vychádza z predstavy, že človekom prúdi životná energia (prána) určitými dráhami (meridiány) a centrami (čakry). Očisťovanie týchto meridiánov a čakier od rôznych foriem blokov je základom veľa techník východnej medicíny.

Joga

Tantra nie je erotická praktika (ako sa často tento termín nesprávne chápe a používa), ale indický ezoterický systém, ktorého cieľom je prebudiť v človeku jeho duchovné jadro, vďaka čomu má byť človek schopný vnímať duchovnú energiu vo všetkom. Tantra vznikla tisícročia dozadu na indickom subkontinente a ovplyvnila mnoho tamojších tradícii, vrátane jogy alebo tibetských systémov ako Bon a Dzogčhen. Jej hlavné spisy vznikali medzi 8. a 12. storočím. Okrem typických jogínskych praktík sú v tantre kľúčové rituály obsahujúce širšie spektrum praktík - recitovanie mantier, meditácia nad mandalami, praktiky očisťovania, askézy a stotožňovanie sa s duchovnými princípmi, nazývanými Sivá (kozmické vedomie) a Šakti (kozmická energia). Tantra vníma podobne ako ezoterické prúdy západu vedomie ako základ všetkého bytia.

Tantra

Budhizmus vznikol v hinduistickej kultúre, avšak sám nie je náboženstvom ani filozofiou v tradičnom zmysle slova. Neusiluje o konceptuálne vysvetlenia typické pre filozofiu ani o zodpovedanie otázok o povahe duchovného sveta typických pre náboženstvá, hoci obsahuje učenie o karme a reinkarnácií, ktoré samotné má filozoficko-náboženskú povahu. Budhizmus je predovšetkým praktická náuka adresujúca problém utrpenia, ktoré chápe ako lipnutie človeka na veciach, ktoré nemajú stály charakter a podliehajú nevyhnutné zániku - pričom týmito vecami môže byť prakticky hocičo, od materiálnych statkov cez vzťahy až po úspech a slávu. V pozadí tohto lipnutia je sebaidentifikácia človeka so svojou psychologickou osobnosťou - egom, čo je v budhizme tiež forma ilúzie, ktorú je potrebné prekonať. Toto prekonanie sa deje prostredníctvom správneho nastavenia mysle a meditácie. Jednou z foriem budhistickej meditácie je vipassana, meditácia vhľadu, z ktorej sa odvodila na západe populárna technika mindfulness, používaná v psychologickej terapii.

Budhizmus