Filozofické školy
Filozofia je disciplína, ktorá skúma fundamentálne otázky existencie, vedomia, poznania, hodnôt a jazyka. Zdrojom inšpirácie pre filozofiu môžu byť umenie, náboženstvo, každodenný život, vnútorný svet filozofa alebo veda. Filozofia je voči vede v špecifickom vzťahu, pretože analyzuje a hodnotí jej východiská a predpoklady a interpretuje jej pozorovania, čím určitým spôsobom stojí “nad”, či skôr "pred" vedou. To, aké otázky si vôbec veda kladie, čomu prikladá význam, ako konštruuje svoje teórie, akú formu majú vysvetlenia, aké entity sa v týchto vysvetleniach používajú a ako sa interpretujú výsledky experimentov - toto všetko je ovplyvňované širšou dobovou kultúrou, hodnotovým nastavením spoločnosti, politikou, zdrojmi financovania vedy a podvedomými skresleniami jednotlivých vedcov. No predovšetkým to vychádza z metafyzických a metodologických predpokladov, teda z dobovej paradigmy vedy. Materialistická paradigma je iba jednou z možných filozofických pozícií vzhľadom na povahu a možnosti skúmania sveta. Prekonanie tejto paradigmy a nastolenie paradigmy novej, schopnej obsiahnuť väčšie spektrum javov, je do veľkej miery filozofická úloha, ktorá musí byť robená filozofickými prostriedkami. Nižšie sú spomenuté filozofické tradície či školy, ktoré môžu pomôcť pri formulácii tejto novej paradigmy, v ktorej by bola celostná veda zasadená. Môžu poskytnúť oporu v oblasti ontológie (náuke o formách bytia) a epistemológie (náuke o spôsoboch poznávania). Celostná veda si z nich môže takisto vypožičať konceptuálny aparát, pretože myslíme v slovách a každá nová forma poznania potrebuje vhodné pojmy na vyjadrenie tohto poznania. Tieto školy a tradície spája to, že sú idealisticky orientované, teda že mysli a vedomiu prikladajú primárny význam a že vnútornú skúsenosť (vrátane duchovnej skúsenosti) chápu ako východiskový bod akéhokoľvek poznania.
Integrálne myslenie
Integrálne myslenie neoznačuje konkrétnu školu, ale skôr spôsob nazerania na svet, v ktorom sa každý jav chápe v jeho plnosti, cez rôzne perspektívy a bez sklonu k redukciám. Takéto myslenie umožňuje študovať duchovné prejavy človeka a ľudstva bez snahy o ich reduktívny výklad. Príkladom takéhoto myslenia je Integrálna teória, čo je akási konceptuálna mapa, ktorá zjednocuje rôzne typy teórii pod jednu strechu. Jej autorom je súčasný americký filozof Ken Wilber. Na každý ľudský fenomén sa dá v jeho mape pozerať jednou zo štyroch perspektív: vnútorne-individuálnou (intencionálnou), vnútorno-kolektívnou (kultúrnou), vonkajšio-individuálnou (behaviorálnou) alebo vonkajšiou-kultúrnou (sociálnou). Ďalšim predstaviteľom integrálneho hnutia je napr. americký filozof a kulturológ Richard Tarnas, ktorý podáva výklad myšlienkových dejín ľudstva študovaním toho, ako sa človek vzťahoval k svetu a ktoré boli hlavné myšlienky, ktoré tento vzťah menili. Ďalej môžme uviesť českého psychiatra Stanislava Grofa, ktorý študuje zážitky zmenených stavov vedomia a tzv. perinatálnu (predpôrodnú) biografiu alebo Rupert Sheldraka, britského biológa, ktorý rozvinul teóriu morfickej rezonancie, podľa ktorej biologické štruktúry čerpajú v ontogenéze informácie z akýchsi informačných polí prírody.
Hermetická filozofia
Hermetizmus je staroveká ezoterická náuka o vzťahu duchovného a hmotného sveta. Jej základnou knihou je dielo Corpus Hermeticum, ktoré sa písalo okolo 2-4. Storočia n.l. Hermetizmus je synkretisticky pohľad a bol zrejme ovplyvnený gréckymi a egyptskými mysterijnými školami, novoplatonizmom a gnosticizmom. Jeho hlavnou myšlienkou je "ako hore, tak aj dole", čo vyjadruje poznanie, že hmotný svet je utkaný podľa duchovných pravzorov a že človek sám predstavuje určitý mikrokozmos, v ktorom sa odzrkadľujú tie isté zákony, ktoré pôsobia aj vo vonkajšom vesmíre - makrokozme. Hermetizmus ovplyvnil myslenie mnohých renesančných autorov (v 15. Storočí prišlo aj k renesancii samotného hermetizmu) a jeho myšlienky prebralo aj hnutie rozekrucianstva, ktoré sa vynorilo v Európe začiatkom 17. storočia.
Novoplatonizmus
Novoplatonizmus je filozofická škola, ktorá sa rozvíjala najmä medzi 3. a 5. storočím v helénskom svete. Zakladateľom novoplatonizmu je Plotínos, ktorý obohatil Platónove myslenie o Ideách o znalosti perzskej a indickej filozofie a egyptských mystérijných náboženstiev. Dôležitým konceptom v novoplatonizme je pojem emanácií, čo sú vrstvy reality, ktoré postupne vznikajú oddeľovaním od pôvodnej Jednoty. Prvou vrstvou oddelenou od pôvodnej Jednoty je Nous, čo je akýsi svetový intelekt, miestom, kde prebývajú všetky archetypy, ktorými je tvorený fenomenálny svet, teda to, čo nazývame bežne skutočnosťou. Druhou vrstvou je svetová duša, aktívny princíp, ktorý vdychuje hmote život. Človek je svojím intelektom - pri špecifickom tréningu mysle a ducha - schopný povýšiť svoje vedomie k Nous a nahliadať priamo archetypy v ňom prítomné. Novoplatonizmus veril v kolobeh života a reinkarnáciu ľudských duší. Ovplyvnil neskoršiu stredoveku kresťanskú, no aj arabskú filozofiu a takisto aj renesančných filozofov. Pre celostnú vedu poskytuje novoplatonizmus potenciálne užitočnú ontológiu, keďže vedomie chápe ako primárnu realitu.
Fenomenológia
Zakladateľom modernej fenomenológie je česko-nemecký filozof Edmund Husserl. Fenomenológia je škola filozofie, ktorá skúma bezprostrednú vedomú skúsenosť, teda štruktúru a obsahy vedomia tak, ako sa javia pozorovateľovi - subjektu. Snaží sa pochopiť zákony, ktorými sa riadi vedomá skúsenosť, bez toho, že by túto skúsenosť redukovalo na psychologické alebo fyziologické mechanizmy. Namiesto zberu a systematizovania vonkajších, empirických dát, sa snaží o zbieranie a systematizáciu “úsekov” skúsenosti. Je tak v určitej opozícii voči psychologizmu, behaviorizmu a fyzikalizmu, teda doktrínam, ktoré sa snažili vysvetliť živú vnútornú skúsenosť pomocou externých javov. Fenomenológie je dnes stále živý prúd filozofie, z ktorého vyšli ďalšie filozofické a literárne prúdy ako existencializmus a je dôležitou súčasťou tzv. kontinentálnej filozofie. Pre celostnú vedu je fenomenológia zaujímavá najmä preto, že individuálna duchovná skúsenosť človeka je do veľkej miery neprenositeľná do objektívnych dát, s ktorými pracuje naturalistická veda - fenomenológia tak poskytuje konceptuálne nástroje, ako túto skúsenosť zachytiť a analyzovať.
Procesná filozofia
Procesná filozofia vychádza z práce Process and Reality amerického filozofa Alfreda Whiteheada. Prikladá primárny význam zmene a ako základ reality nechápe objekty, teda stabilné štruktúry, ktoré so sebou interagujú, ale procesy odohrávajúce sa v časopriestore. V tomto pohľade sa napríklad nepovie, že nejaká rastlina rastie (štruktúra podliehajúca zmene), ale že rastlina je rastom (proces). Celý svet je tak tvorený procesmi, ktoré navzájom mnohorakým spôsobom interagujú. Prekonáva sa tým pohľad, podľa ktorého ultimátne existujú iba hmotné stabilné štruktúry. Motiváciou k formulovaniu procesnej filozofie bolo pre Whiteheada práve nezaraditeľnosť estetických, morálnych a spirituálnych intuícii, ktoré pokladal za prirodzené a pozitívne ľudské prejavy, do úzkej vedeckej schémy, ktorá dominuje nášmu rozmýšľaniu v posledných storočiach. Procesná filozofia tak môže byť jedným z kľúčových kameňov celostnej vedy.
Sofiológia a celostné poznanie
Sofiológia je filozofický prístup, ktorý chápe poznávanie ako snahu o priblíženie sa k Božej múdrosti, nazývanej v helénskej, byzantskej a ortodoxnej tradícii Sophia. Sofiológia chápe umenie, náboženstva a vedy ako rôzne cesty k tejto múdrosti a usiluje o ich syntézu. Jej myšlienkovým otcom je ruský filozof Vladimír Solovyov, ktorý zdôrazňuje potrebu uznania mystiky ako jednej z ciest poznávania, popri racionalizme a empirizme. Iba mystická skúsenosť nám vie podľa neho priblížiť skutočnú povahu reality. Pohľady blízke sofiologii boli rozvíjané napríklad aj štúrovcami, medzi ktorými ktorí boli okrem národných buditeľov a literátov aj prví slovenskí filozofi usilujúci o celostné poznanie - predovšetkým Hurban a Hostinský. Blízko k sofiológii má aj metóda intuitívneho personalizmu, ktorú rozvíjal významný ruský filozof Nikolaj Lossky a jeho slovenský žiak Jozef Dieška. Jan Amos Komenský sa podobne usiloval so svojou pansofiou o poznanie všetkých aspektov sveta - neživej a živej prírody, človeka, duše, ducha a Ducha. Výsledkom sofiologickej metódy je aj dielo Angelológia dejín súčasného slovenského sofiológa, Emila Páleša.
Advaita-Védanta
Advaita-Védanta je stará indická filozoficia, ktorá vychádza z Bhagavat-Gíty, Upanišád a Brahma-Sútier, teda má korene až v starovekých indických Védach. Ide o formu monizmu, ktorá hlása, že existuje nemenná, nekonečná a neprejavená realita, ktorá sa nazýva Brahman. Z tejto podstaty má potom vyplývať samotné bytie, a takisto energia, čas, priestor a všetky prvotné božstvá - Brahma, Vishnu a Shiva. Centrálnou tézou v systéme Advaita-Védanta je, že Brahman je totožný s Atman, čím sa označuje najvnútornejšia podstata človeka alebo to, čo západné tradície nazývajú duch (spirit). Najvýznamnejším filozofom v tomto prúde bol indický filozof Adi Shankara, ktorý žil v 8.-9. storočí n.l.
Nové vedecké poznatky
Viaceré vedecké objavy a teórie, ktoré sa začali objavovať v priebehu 20. storočia, naznačujú, že svet je na mnohých úrovniach prepojený a vedomie s hmotou interaguje spôsobmi, o ktorých sme donedávna netušili. Hoci tieto objavy vyzerajú ako nesúvisiace poznatky z rôznych vedeckých domén, spája ich to, že opúšťajú mechanistické a redukcionistické princípy. Hoci väčšina z nižšie uvedených teórií vznikla v rámci konvenčnej vedy, niektoré pozorované javy sa dajú len ťažko alebo vôbec začleniť do materialistického obrazu sveta. Tieto teórie možno preto chápať ako prvé lastovičky naznačujúce, že súčasná paradigma vedy je nedostatočná a je potrebné hľadať novú metafyzickú predstavu, ktorá by slúžila ako základ vedeckého uvažovania.
Kvantová fyzika
Kvantová fyzika sa začala rozvíjať v 20. rokoch 20. storočia fyzikmi ako Erwin Schrödinger, Werner Heisenberg, Enrico Fermi, Wolfgang Pauli a ďalšími. Zistilo sa, že na fundamentálnej úrovni sa častice nesprávajú ako pevné hmotné body s jasne určiteľnými vlastnosťami, čo bola dovtedajšia intuícia, ale správajú sa podľa vlnovej funkcie, ktorá hovorí o pravdepodobnosti výskytu danej častice v danom mieste. Elementárne častice sa dnes považujú podľa teórie strún za jednorozmerné vibračné objekty. Takáto predstava o hmote je ďaleko za bežným chápaním hmoty ako čohosi pevného a stabilného a dokazuje, že hmota je iba určitá forma energie v určitom stave. Navyše sa ukazuje, že očakávania pozorovateľa majú kauzálny vplyv na dopad fyzikálneho experimentu na kvantovej úrovni, čo naznačuje, že myšlienky nie sú iba stavom mozgu, ale aktívnym energetickým prvkom, interagujúcim s hmotou.
Parapsychológia
Parapsychológia sa zaoberá skúmaním nekonvenčných psychických schopností ako schopnosť pôsobiť myšlienkami na hmotu alebo schopnosť čitať myšlienky na diaľku. Ukazuje sa, že tieto schopnosti sú síce zriedkavé, avšak sú autentické a merateľné aj v laboratórnych podmienkach. V prirodzených životných podmienkach sa tieto schopnosti prejavujú ešte silnejšie a sú pravdepodobne reálnym základom množstva legiend o ľuďoch so "zázračnými" schopnosťami. Skeptici a materialisti majú tendenciu chápať parapsychológiu ako pseudovedu práve preto, že jej výsledky priamo protirečia materialistickému chápaniu mysle a vedomia. Reakcia otvoreného a pravdu hľadajúceho vedca by však mala byť presne opačná - takéto fenomény by sa mali študovať ešte viac a to aj v reálnych podmienkach a mala by sa pripustiť aj nematerialistická interpretácia v rámci modelov vysvetlení.
Hlbinná psychológia
So Zigmundom Freudom sa spája objavenie podvedomia. Jeho žiak Carl Gustov Jung išiel ešte ďalej a začal skúmať aj kolektívne podvedomie. Zistil, že na podvedomej úrovni sa vyskytujú určité nadosobné kolektívne psychické vzorce, ktoré nazval archetypmi. Jung oživil aj záujem o alchýmiu, v ktorej videl nie archaickú pseudovedu, ale symbolicky vyjadrenú vedu o podvedomých psychických procesov a premenách psychiky. Psychiater českého pôvodu Stanislav Grof pokračuje v odhalovaní hlbinných vrstiev psychiky pomocou zmenených stavov vedomia, kde sa ukazuje, že bežné ľudské vedomie je iba vrcholom psychického ľadovca, ktorý ma nesmiernu hĺbku. Hlbinná psychológia nie je iba teoreticky zaujímavá pre svoju príbuznosť s rôznymi duchovnými tradíciami, ale má aj praktické uplatnenie v rámci terapie.
Energetická medicína
Západná medicína sa opiera najmä o štúdium fyziológie a molekulárnej biológie. V posledných desaťročiach sa ale experimentálne potvrdzuje to, čo vedela tradičná východná medicína už dávno - že ľudské telo ovplýva energetickými systémami, ktoré hrajú významnú úlohu v udržovaní zdravia. Každá bunka je totiž zdrojom elektromagnetického poľa a pôsobenie na toto pole môže vyvolať prospešné fyziologické zmeny v bunkách. Nové výskumné oblasti ako psychoneuroimulonógia študujú vplyv mentálneho nastavenia na hormonálny a endokrinný systém a cez ne na celkové zdravie. Overená alternatívna medicína sa na západe začína chápať ako dôležitý komplement klasickej medicíny.
Systémová biológia
Biológia sa kedysi snažila po vzore fyziky nachádzať reduktívne vysvetlenia, kde sa vlastnosti vyšších sústav snažila odvodiť z vlastností nižších. Naproti tomu systémová biológia vníma organizmus ako komplexný systém interagujúcich častí, kde práve vďaka komplexným interakciám vznikajú nové, emergentné vlastnosti, ktoré nie sú odvoditeľné z vlastností častí. Každý celok zároveň vníma ako súčasť väčšieho celku - molekula je systém, ale aj súčasť bunky; bunka je systém, ale aj súčasť tkaniva; to je súčasťou organizmu; a ten je súčasťou ekosystému. Systémová biológia ako taká je zasadená v materialistickej paradigme, ale svojim uznaním emergentných vlastností a komplexnej prepojenosti na mnohých úrovniach ju istým spôsobom prekračuje. Celostná veda pripúšťa možnosť, že komplexnejšie formy biologickej organizácie nevznikajú "emergentne" sami od seba, alebo sú zapríčinené silami, ktoré dnes ešte biológia nepozná.
Kognitívna biológia
Kognitívna biológia študuje kogníciu (teda procesy spojené s inteligenciou, pamäťou, rozhodovaním, atď.) ako biologické fenomény. Predpokladá, že kognícia nie je typická iba je človeka, ale je zabudovaná v štruktúre už aj tých najjednoduchších organizmov ako baktérie, ktorých automatické a biologicky podmienené reakcie na prostredie sa dajú chápať ako určitý prejav "myslenia". V evolúcií potom vidí nielen nárast komplexity foriem, ale aj nárast kapacity myslenia a jednotlivé biologické formy vníma ako "prieskumníkov novosti", ktorých cieľ je okrem prežitia aj akumulácia poznania. Hoci je kognitívna biológia zakotvená v materialistickej paradigme, svojim dôrazom na aspekt zvyšujúcej sa kognície v biologickej evolúcií sa blíži pohľadu celostnej vedy, podľa ktorej zvyšujúca sa inteligencia nemusí byť výsledkom náhody, ale systematickým prvkom súvisiacim s postupným prenikaním univerzálneho vedomia do biologických foriem.
Duchovné tradície
Duchovno je staré ako ľudstvo samé. Praveké kulty mŕtvych sa premenili na staroveké mytológie, ktoré vysvetľovali pôvod sveta, zrod ľudstva a fungovanie prírody. V staroveku vznikli aj prvé náboženstva, z ktorých niektoré pretrvávajú do dnešných dní. Religionisti rozoznávajú celkovo tisícky rôznych náboženstiev. Náboženstvá majú rôzne formy - od súborov jednoduchých tvrdení s lokálnou pôsobnosťou až po komplexné sústavy svetonázorov, vzorcov správania, morálnych kódexov, svätých textov, svätcov a svätých miest. Pre náboženstvá je kľúčový pojem viery, pretože zvyčajne vychádzajú z určitej metafyzickej doktríny (o existencii božstiev a ich zámerov), ale neposkytujú návod na jej overenie. Autorita svätých textov, zjavení, zakladateľov či koncilov stojí nad autoritou rozumu alebo opakovateľnej skúsenosti. Zatiaľčo veda má mechanizmy na odhalenie a vylúčenie nesprávnych teórií, náboženstvá niektoré tvrdenia berú ako východiskové a nespochybniteľné. Celé stáročia sa preto tiahne západnou kultúrou debata, nakoľko sú viera a veda kompatibilné. Existujú rôzne pozície, no väčšina dnešných mysliteľov (s výnimkou tzv. nových ateistov) vidí vieru a vedu ako kompatibilné v tom, že obe adresujú rôzne aspekty ľudskej existencie - kým veda sa zaoberá prírodným svetom, viera sa vyjadruje k hodnotám, účelom a nadprirodzenému svetu, čo sú domény, ktoré veda svojimi prostriedkami nevie obsiahnuť. Problém je v tom, že každé náboženstvo tematizuje aj človeka a ten je aj súčasťou prírodného sveta. A tu už nastávajú konflikty - ak podáva teória evolúcie celú pravdu o našom vývine, tak obraz duchovného stvorenia neplatí; ak sú základné princípy dnešnej fyziky, chémie a biológie kompletné, tak zázraky pripisované svätým nie sú možné; ak podáva kognitívna veda korektný obraz fungovania mysle, tak komunikácia prorokov s nadprirodzenou sférou je prejav psychickej poruchy. Dogmatika náboženstiev, najmä tých na západe najrozšírenejších (kresťanstvo, islam a judaizmus) je tiež tŕňom v oku mnohých kritikov náboženstiev, ktorí poukazujú na ich vnútorné protirečenia a zasadzujú sa proti tomu, aby náboženské princípy ovplyvňovali chod spoločnosti. Napriek napätému vzťahu s vedou a častej kritike zo strany sekulárnych intelektuálov a liberálnych politikov náboženstvá prežívajú - väčšina ľudí (okolo 80%) na Zemi je v nejakom zmysle veriaca alebo sa priamo hlási k určitému náboženstvu. Napriek osvietenským očakávaniam sa tento fakt nijak radikálne nemení ani s rozvojom vedeckého poznania. Keďže dnešná veda nedáva odpovede na mnohé fundamentálne otázky a poskytuje obraz vesmíru, v ktorom význam, účel a inteligencia nemajú miesto, mnohí ľudia sa pri hľadaní týchto odpovedí upínajú na náboženstvá - spravidla lokálne, rodinné alebo štátne. Racionálne zmýšľajúci, no zároveň veriaci človek dnes žije v stave kognitívnej dizonancie - kým samotná viera v existenciu Boha je vedou považovaná za "nevinnú", tak veria v konkrétne zasahovanie Boha do chodu sveta už vede priamo protirečí.
Tento stav kognitívnej dizonancie sa nikdy nepodarí prekonať, kým bude veda materialistická a človek bude hľadať spiritualitu iba v náboženstvách, ktoré sa opierajú o dogmy, ktoré boli navyše často selektované učencami tak, aby vytvárali želaný obraz. Dogma materializmu vždy narazí na dogmu náboženstva. Náboženstvá sú navyše často hierarchické, autoritatívne, zaťažené históriou a snahou o politický a mocenský vplyv. Namiesto živej, transformujúcej spirituality, adresujúcej potreby a výzvy dnešného človeka poskytujú rôzne cirkvi často iba pompézne rituály a mravnostné kázania a sú nositeľmi postojov kultúry, v ktorej vznikli, takže rôzne fundamentalistické skupiny šíria staroveké a stredoveké postoje. Súvisí to s tým, že mnohé náboženské kruhy sú nezriedka odtrhnuté od svojich mystických koreňov. Okrem náboženstiev však v množstve kultúr pretrvala aj vnútorná, ezoterická, mystická forma spirituality, ktorá vychádza práve z týchto koreňov. Pri takejto spiritualite sa nekládol dôraz na vieru v dogmu, ale na duchovnú prax, pod čím si môžme predstaviť rôzne formy rituálov, meditácií a morálnej očisty. Ľudia praktizujúci takúto formu spirituality tvrdia, že táto duchovná prax je schopná sprostredkovať nové vhľady do povahe mysle, vedomia a prírody, ktoré človek inými prostriedkami, teda zmyslovou skúsenosťou a intelektuálnou úvahou, nikdy nezíska. Poznanie takto získané totiž neprichádza cez zmyslové vnemy a nie je výsledkom rozmýšľania, ale zjavuje sa vo vedomí priamo alebo vedomie samotné transformuje a rozširuje. Je potrebné zdôrazniť, že takéto poznanie je takisto z povahy empirické, teda skúsenostné, hoci je to druh empírie, ktorý väčšina ľudí vôbec nepozná. Väčšina duchovných tradícií chápe celú prírodu oduševnene a prisudzuje celému kozmu určitú formu vedomia a inteligencie, ktorá je zdrojom kozmických zákonov a síl, ktoré prenikajú a tvarujú celú duchovnú, mentálnu a fyzickú realitu. Ľudské vedomie je v spirituálnom pohľade zúženým odrazom tohto kozmického vedomia.
Duchovné tradície celého sveta majú veľmi podobný cieľ - umožniť človeku bezprostrednú skúsenosť s vyššími vrstvami svojej psychiky, a napojiť sa tak na kozmický zdroj všetkej energie, vedomia a inteligencie. Základným motívom teda nie je objektívne poznanie sveta, ale transformačné sebapoznanie. Toto sebapoznanie však ovplyvňuje aj vnímanie a chápanie vonkajšieho sveta. V úvode sme písali, že celostná veda sa môže duchovnými tradíciami inšpirovať. To neznamená nekriticky preberať ich náboženské motívy, mytologické prvky, metafyziku, koncepty alebo postupy - aj duchovná tradícia môže byť zaťažená rôznymi typmi omylov - od postulovania neoveriteľných pojmov, cez priveľký vplyv určitých autorít až po závislosť na svetonázoroch a mýtoch kultúry, v ktorej vznikla. Celostná veda by mala bez predsudkov študovať a overovať obraz človeka a prírody a poznávacie postupy jednotlivých tradícii a hľadať medzi rôznorodými tradíciami styčné body, pretože práve v nich sa môže skrývať skutočné poznanie. Tieto poznávacie postupy sa opierajú spravidla o vnútornú, teda meditatívnu, imaginačnú, morálnu, transformačnú, alebo o telesno-energetickú prácu, ktorá v dnešnej akademickej príprave vedcov nehrá žiadnu rolu, hoci takýto druh práce má potenciál rozširovať kapacitu vnímania, koncentrácie, intuície a tvorivosti. Pre celostnú vedu sú zaujímavé tie aspekty týchto tradícií, ktoré sa prelínajú s doménou klasickej vedy - teda stavba a fungovania ľudského vedomia, mysle a tela a fungovanie prírody. Nižšie uvádzame niektoré duchovné tradície západu a východu, ktoré sú v rôznych formách a cez rôzne spoločenstvá dodnes živé.
Kresťanská mystika
Hoci o tom mnohí dnešní kresťania nevedia, kresťanstvo vo všetkých svojich denomináciách - katolíckej, protestantskej, anglikánskej aj ortodoxnej - má bohatú mystickú tradíciu. Za významných mystikov kresťanstva sa zvyknú považovať napríklad Majster Eckhart, Svätý Ján z Kríža, Terézia z Avily, Hildegarda z Bingenu, Jakub Böhme, František z Assisi, Bernard z Clairvaux, Ignác z Loyoly (zakladateľ rádu jezuitov) a ďalší. Kresťanská mystika často ako predmet kontemplácie používa kresťanské symboly a udalosti ako kríž, ukrižovanie, zmŕtychvstanie a pod. Samotní kresťanskí mystici však niekedy stáli v opozícii voči mocensky orientovanej cirkvi, čiastočne preto, že verili v rôzne doktríny považované za heretické, napríklad že človek má ducha (nielen dušu) a že je vďaka tomu schopný priameho spojenia s Bohom. Kresťanskí mystici navyše vychádzali z diel raných teológov, ku ktorým sa cirkev neskôr obrátila chrbtom ako napr. Origenes, Athanasius z Alexandrie alebo Pseudo-Dionýzos. Modernou a systematizovanou formou kresťanskej mystiky je napríklad Martinizmus, ktorého názov sa odvodzuje od Louis-Claude de Saint-Martina, francúzskeho filozofa a mystika 18. Storočia.
Gnosticizmus
Gnosticizmus je súhrn náuk, praktík a filozoficko-náboženských textov, ktoré prekvitali najmä v prvých storočiach nášho letopočtu v oblasti blízkeho východu a tvorili alternatívu k ortodoxnému kresťanstvu. Hlavnou myšlienkou gnostickej tradície je, že človek je nositeľom Božej iskry. Podľa gnostikov je v moci človeka samotného spoznať túto pravdu prostredníctvom priameho poznania, tzv. gnózy, a nepotrebuje k tomu žiadnych sprostredkovateľov. Takéto myšlienky boli pre katolícku cirkev nebezpečné a preto ich považovali za heretické a jeho predstaviteľov (ako napr. francúzski Katari) prenasledovali, hoci mnohí gnostici považovali Krista za autentického posla duchovného sveta.
Kabala
Kabala je židovské ezoterické učenie, ktoré podobne ako hermetizmus študuje vzťah medzi duchovným svetom a svetom matérie, avšak ponúka v určitom zmysle prepracovanejší konceptuálny systém. Duchovný svet nechápe ako jeden, ale rozoznáva rôzne jeho vrstvy či emanácie v štruktúre tzv. Sefirotu. Podobne rozoznáva rôzne vrstvy ľudskej duše, ktoré majú rôznu funkciu - cítiť prejavy tela, robiť morálne rozhodnutia, a rozumieť Božím zámerom. Kabala podobne ako hermetizmus ovplyvnila renesančné myslenie a takisto celú západnú ezoterickú tradíciu.
Sufizmus
V našich končinách je islam vnímaný cez prizmu fundamentalizmu, no aj on v sebe ukrýva mystické bohatstvo. Mystická tradícia islamu sa označuje pojmom sufizmus. Najmä počas stredoveku mal sufizmus veľký vplyv na praktiky islamu. Podobne ako v kresťanstkom svete, aj sufizmus bol často v opozícii proti doslovným výkladom Koránu. Sufisti odvodzujú svoju autenticitu od Mohameda, ktorý je pre islamský svet mystikom pár excellence, synom dvoch svetov - pozemského a nebeského. Hoci je tradícia sufizmu veľmi komplexná (ako celý moslimský svet sám) a do veľkej miery ostáva zachytená v arabčine a perzštine, dnes sa možno s myšlienkami sufizmu oboznámiť napríklad cez preklady perzského básnika a mystika Rúmího.
Joga
Pod pojmom jpga si väčšina ľudí na západe predstaví populárne telesné cvičenia. To je však len najpovrchnejší aspekt jogy. Joga je v skutočnosti rodina starých indických spirituálnych tradícii a vychádza z Véd a Upanišád, čo boli filozoficko-nábožensko-prírodovedné spisy starovekej Indie. Jej cieľom je prostredníctvom správneho konania, cvičenia, dýchania a meditácie dosiahnuť taký stav vedomia, kedy človek nazrie svoju božskú podstatu. Slovníkom jogy ide o dosiahnutie poznania (vo forme prežitia), že Átman (duša človeka) a Brahman (transcendentné vedomie) je jedno a to isté. Rôzne formy jogy reprezentujú rôzne cesty k tomu poznaniu: bhakti-joga je zameraná na rozvoj nezištnej lásky k stvoreniu, karma-joga na realizáciu dobrých skutkov, jnana-joga na rozvoj sebareflexie a schopnosti mysle. Jogínske praktiky vychádzajú z iného obrazu o ľudskom tele, než s akým pracuje západná medicína. Podobne ako tradičná indická medicína (ajurvéda) alebo čínska medicína (napr. akupunktúra), vychádza z predstavy, že človekom prúdi životná energia (prána) určitými dráhami (meridiány) a centrami (čakry). Očisťovanie týchto meridiánov a čakier od rôznych foriem blokov je základom veľa techník východnej medicíny.
Tantra
Tantra nie je erotická praktika (ako sa často tento termín nesprávne chápe a používa), ale indický ezoterický systém, ktorého cieľom je prebudiť v človeku jeho duchovné jadro, vďaka čomu má byť človek schopný vnímať duchovnú energiu vo všetkom. Tantra vznikla tisícročia dozadu na indickom subkontinente a ovplyvnila mnoho tamojších tradícii, vrátane jogy alebo tibetských systémov ako Bon a Dzogčhen. Jej hlavné spisy vznikali medzi 8. a 12. storočím. Okrem typických jogínskych praktík sú v tantre kľúčové rituály obsahujúce širšie spektrum praktík - recitovanie mantier, meditácia nad mandalami, praktiky očisťovania, askézy a stotožňovanie sa s duchovnými princípmi, nazývanými Šiva (kozmické vedomie) a Šakti (kozmická energia). Tantra vníma podobne ako ezoterické prúdy západu vedomie ako základ všetkého bytia.
Budhizmus
Budhizmus vznikol v hinduistickej kultúre, avšak sám nie je náboženstvom ani filozofiou v tradičnom zmysle slova. Neusiluje o konceptuálne vysvetlenia typické pre filozofiu ani o zodpovedanie otázok o povahe duchovného sveta typických pre náboženstvá, hoci obsahuje učenie o karme a reinkarnácií, ktoré samotné má filozoficko-náboženskú povahu. Budhizmus je predovšetkým praktická náuka adresujúca problém utrpenia, ktoré chápe ako lipnutie človeka na veciach, ktoré nemajú stály charakter a podliehajú nevyhnutné zániku - pričom týmito vecami môže byť prakticky hocičo, od materiálnych statkov cez vzťahy až po úspech a slávu. V pozadí tohto lipnutia je sebaidentifikácia človeka so svojou psychologickou osobnosťou - egom, čo je v budhizme tiež forma ilúzie, ktorú je potrebné prekonať. Toto prekonanie sa deje prostredníctvom správneho nastavenia mysle a meditácie. Jednou z foriem budhistickej meditácie je vipassana, meditácia vhľadu, z ktorej sa odvodila na západe populárna technika mindfulness, používaná v psychologickej terapii.
Šamanizmus
Šamanizmus je najstaršia forma spirituality, siahajúca desiatky tisíc rokov dozadu. V osobe šamana sa spájalo poznanie vonkajších aj vnútorných aspektov prírody, liečiteľstva aj mágie. Šaman údajne vedel v zmenených stavoch vedomia, vyvolaných hudbou, tancom alebo psychoaktívnymi látkami, komunikovať s ríšou duchov a vedel tak svojmu kmeňu sprostredkovať praktické poznanie a dôležité usmernenia. Na dosiahnutie stupňa šamana bolo však potrebné podstúpiť náročné skúšky a prejsť iniciáciou, ktorá bola spojená s fyzickými a psychospirituálnymi krízami. Šamanizmus dodnes prežíva u prírodných kmeňov najmä v Amazonií, v Arktíde a na Sibíri a v modernej spoločnosti si nachádza cestu tzv. neo-šamanizmus, vychádzajúci z predpokladu, že existujú spoločné princípy, ktoré sú platné pre všetky šamanské praktiky. V rámci šamanizmu sa príroda chápe oduševnene a je to práve duševná rovina zvierat, rastlín, riek a hôr, s ktorou je šaman spojený.