©2019 by Vedomá veda. Proudly created with Wix.com

Často kladené otázky

O zámere celostnej vedy

 

Čo vlastne znamená celostnosť v celostnej vede?
Má to viacero významov. Po prvé, celostnosť ako uznanie významu a výpovednej hodnoty vnútornej (spirituálnej, meditatívnej, emočnej) skúsenosti, nielen vonkajšej (zmyslovej) skúsenosti. Po druhé, celostnosť ako integrácia spirituálneho a vedeckého poznania, ktoré dnes stoja často vo vzájomnom protirečení, schopnosť zohľadniť duchovnú dimenziu pri vysvetľovaní prírodných, psychologických a kultúrnych fenoménov. Po tretie, celostnosť ako schopnosť pozrieť sa na svet cez rôzne paradigmy a interpretačné schémy, schopnosť uvažovať nielen mechanicky, ale aj v procesoch, poliach, energiách, prepojeniach a chápanie mysle a vedomia ako základných aspektov reality. A po štvrté, celostnosť ako rozvíjanie nielen intelektuálnych dispozícií a vedomostí, ale aj práce s vlastným vnútrom v rámci školského vzdelávania.

Nie je celostná veda pokus o vpašovanie ezoteriky, pseudovedy a šarlatánstva do serióznej vedy?
Nie je, pretože hlavným problémom týchto domén je ich svojvoľnosť. Je dobré, že si veda stráži svoje hranice a neprijme do svojho arzenálu svojvoľné vysvetlenia alebo na nič nereferujúce koncepty. Avšak niektoré princípy dnešnej vedy až príliš obmedzujú možnosti uvažovania. Celostná veda usiluje o rozšírenie týchto princípov, aby sa vedecky dalo pracovať so širším konceptuálnym aparátom. Kritériom kvality nejakého vysvetlenia musí byť jedine to, nakoľko dobre dokáže daný fenomén vysvetliť a predvídať a nie to, či znie ezotericky alebo nie, pretože v aj tom, čo nazývame ezoterika, môže byť obsiahnutá určitá pravda. Podobne za pseudovedu možno označovať iba také teórie, ktoré nič nevysvetľujú ale nie automaticky hocičo, čo prekračuje materialistický rámec uvažovania.

Nie je zámer celostnej vedy utopický?

Je. Rovnako ako boli kedysi utopické ľudské práva, verejné školstvo alebo let na mesiac. Môžme si byť istí tým, že budúcnosť bude už o pár desaťročí zásadne iná, než dnešná realita. Zmenia sa sociálne normy, politické usporiadanie sveta, zmení sa vzťah človeka k svetu a zmenia sa aj postavenie, účel a metódy vedy a vzdelávania. To, akým smerom sa bude táto zmena uberať - či k väčšej celostnosti alebo k väčšej fragmentovanosti, či k uznaniu duchovnej dimenzie alebo jej úplnému popretiu, či k hlbinnému porozumeniu sveta alebo k ďalšiemu splošťovaniu, či k ekologickej udržateľnosti alebo k rastu bohatstva - nemajú v rukách štátne inštitúcie, šedé eminencie politických strán alebo bruselská byrokracia. Máme to v rukách my.



O mysli a vedomí v celostnej vede

Čo znamená chápať vedomie ako fundamentálny aspekt reality?
Predovšetkým to znamená nechápať ho ako epifenomén, teda niečo, čo nemá žiadnu kauzálnu schopnosť a nejak záhadne vyvstáva z fyzikálnych interakcií neurónov v mozgu. Znamená to pripustiť možnosť, že naše vedomie nie je mozgom vôbec generované, iba s ním určitým spôsobom intearguje. Ak vedomie nie je produktom nervovej sústavy, potom môžu určitou formou vedomia a vnútorného života ovplývať aj veci, ktoré sa nám zdajú byť nevedomé. Dokonca mohlo vedomie existovať ešte predtým, než vznikli organizmy schopné ho manifestovať - vedomie tak mohlo byť kauzálne činné práve vo vesmírnej a evolúcii a evolúcii života. Ďalej to znamená začať študovať vedomie nielen vonkajším pozorovaním aktivity mozgu, ale aj vnútorným pozorovaním obsahov a premien vlastného vedomia.

Aká evidencia dokladá, že vedomie nie je iba epifenomén mozgu?

Po prvé netušíme, ako by z fyzikálnych (a teda nevedomých) procesov mal vzniknúť cítiaci, vnímajúci priestor - nie je to problém nedostatku výskumu, ale principiálny problém rôznosti kategórií fyzického a mentálneho. Po druhé, mystici celého sveta sa zhodujú na tom, že vedomie má transcendentný charakter, nevzniká a nezaniká, vždy bolo a vždy bude. A po tretie, ak by bolo vedomie viazané iba na aktivitu konkrétneho mozgu, potom by medzi rôznymi vedomiami nemohlo existovať spojenie, ale výskumy v parapsychológií a aj rôzne príbehy o mystikoch, svätcoch, mágoch, liečiteľoch a médiách z celého sveta a celej histórie dokladajú, že rôzne vedomia dokážu byť priamym spôsobom prepojené.

Čo znamená, že myšlienky nie sú totožné s procesmi mozgu?

Myslenie celkom určite veľmi úzko súvisí s mozgovými procesmi, pretože jednotlivé typy kognitívnych procesov majú svoje korelácie so zvýšenou aktivitou v jednotlivých častiach mozgu a poškodenia mozgu vedú k poškodeniam kognitívnych funkcií. Korelácia ale neznamená totožnosť. Zatiaľ presne nevieme, ČO vlastne myšlienka je a KDE existuje. Je vhodné rozlišovať medzi myšlienkami, ktoré zažívame ako určité emočne nabité objekty, napr. túžby, strachy, spomienky, atď. a myšlienkami, ktoré zažívame ako neutrálne mentálne procesy, napr. rozhodovanie sa alebo riešenie logickej hádanky. Ukazuje sa, že tie prvé majú svoj energetický aspekt a sú schopné priamo pôsobiť na biochemické procesy tela.

 


O vzťahu poznania a duchovna

Čo rozumiete pod pojmom duchovno?
Pod duchovnom rozumieme v širšom zmysle slova súbor
všetkých praktík, postupov, filozofií a náuk vychádzajúcich z poznania, že človek okrem tela disponuje aj určitou vnútornou dimenziou, ktorá nemá fyzický základ. Cieľom týchto náuk spravidla býva túto dimenziu a vnímavosť s ňou spojenú rozvíjať. V užšom zmysle pod duchovnom rozumieme osobné venovanie sa duchovným cvičeniam. Duchovné skúsenosti naznačujú, že tak ako človek, aj vonkajšia príroda či kozmos ako celok môžu mať svoju vnútornú, vedomú a inteligenciou ovplývajúcu dimenziu, s ktorou vie prísť človek do kontaktu cez svoje vlastné vnútro. Validita duchovnej skúsenosti sa z princípu nedá overiť vonkajšími vedeckými postupmi, pretože je vnútorná, subjektívna a neprístupná zmyslom. Materialistická veda preto takéto skúsenosti zväčša ignoruje, alebo ak ich skúma, tak sa ich snaží vysvetliť iba pomocou iných, vonkajších aspektov - spravidla neurologických alebo psychologických. Celostná veda naopak vníma takúto skúsenosť ako autentickú a hovoriacu niečo dôležité o realite, v ktorej žijeme. Duchovná skúsenosť síce nie je objektívna, ale je intersubjektívna - k podobným vhľadom týkajúcim sa vlastného vnútra a jeho vzťahu k svetu dospeli v histórií rôzni ľudia z rôznych kultúr.
 

Prečo je duchovno dôležité a prečo súvisí s poznaním?

Duchovno poskytuje človeku základnú orientáciu v živote, dotýka sa jeho hodnotového systému a zmyslu života. Vnútorne pociťované morálne hodnoty, bez ktorých by žiadna spoločnosť nemohla existovať, majú svoje korene práve v duchovnej intuícií. Duchovno bolo po tisícročia integrálnou súčasťou každej kultúry. Súčasná dominantná sekulárna kultúra orientovaná iba na vonkajšie poznanie je v historickom nadhľade výnimkou. Z hľadiska celostného poznávania je duchovno dôležité preto, lebo určité schopnosti mysle, rôzne energie a prepojenia so svetom si vie človek uvedomiť a overiť iba vnútornou cestou.


Čo si môže celostná veda zobrať z duchovných tradícií?
Z metafyzického hľadiska je to najmä pohľad na duševno-duchovnú konštitúciu človeka, pohľad na vedomie a myseľ ako na základné aspekty kozmu, pohľad na prírodné zákony ako na prejav inteligencie, pohľad na myšlienky ako na formy energií, rozlišovanie jemných telesných a kozmických energií, uvažovanie v nadhmotných archetypoch prepájajúcich rôzne javy z rôznych domén, pôsobenie teleologických mechanizmov v biologickej evolúcií, vzťah medzi vedomím a rôznymi formami života, uvedomenie si hlbinnej prepojenosti všetkej prírody navzájom, vrátane človeka. Z metodologického hľadiska sú to najmä postupy vedúce k rozšíreniu vnútornej vnímavosti. 
Duchovnom informovaná veda môže poskytnúť hlbšie vysvetlenia prírodných, psychologických a kultúrnych fenoménov, než k akým dospeje veda zakorenená iba v materialistickej paradigme, pretože niektoré fenomény môžu mať svoj kauzálny pôvod práve v tejto vnútornej dimenzii človeka, prírody alebo kozmu.

Prečo sa chce celostná veda opierať o duchovno a nie o vieru alebo náboženstvo?

Viera a duchovno nie sú to isté. Viera je stav, kedy niečo nevieme, preto tomu veríme - vytvoríme si o niečom určitý mentálny obraz a želáme si, aby bol pravdivý. Duchovno vychádza naopak zo skúsenosti a vedie k poznaniu. Preto je iba duchovno integrovateľné s vedou, pretože aj veda nie je nič iné, než racionálne usporiadanie našich skúseností do teórií. Cesta k duchovnu môže viesť práve cez vieru, avšak slepá, dogmatická viera stojí v protiklade k akémukoľvek poznaniu. Náboženstvo je určitý systém predstáv o transcendentnej realite a jej vzťahu s človekom. Náboženstvá sú založené na viere a propagované organizáciami, ktorých zámerom nie je tvoriť duchovné poznanie, ale šíriť vieru a navyše niekedy sledujú aj iné, než vieroučné ciele. Doktríny náboženstiev preto nemôžu slúžiť ako východisko poznania, hoci celostné poznanie môže v budúcnosti potvrdiť opodstatnenosť niektorých náboženských predstáv. To, že viera a náboženstvo nemôžu tvoriť základ poznania, ale neznamená, že sú zbytočné - pre mnohých ľudí predstavujú dôležitý hodnotový kompas a pripomínajú im duchovnú stránku ich existencie. Bez duchovna však viera a náboženstvo ľahko upadajú do fundamentalizmu a menia sa na ideológie schopné tyranie a násilia.


Keď píšete o integrácii vedy a duchovna, je cieľom celostnej vedy dokázať existenciu Boha?
Nie je a celostná veda ani nemá takúto kapacitu. Otázka existencia Boha a najmä jeho konkrétnej "podoby" a vzťahu k človeku či ľudstvu ako celku ostane zrejme navždy doménou viery alebo osobnej spirituálnej skúsenosti. Vnútorná dimenzia či inteligencia kozmu, s ktorou pracuje celostná veda ako s možnosťou a explanačným konceptom, nie je to isté, čo nábožensky chápaný Boh so svojimi mravnostnými prikázaniami, prorokmi, zasahovaním do histórie, atď. Na rozdiel od bežnej vedy ale uznáva spirituálnu dimenziu náboženstiev a transcendentné zážitky ako skutočný dôvod ich vzniku a nechápe ich teda iba v psychologicko-sociálnej rovine.