O zámere celostnej vedy

Prečo potrebujeme celostnú vedu?
Ľudstvo sa vždy snažilo pochopiť zákony kozmu na čo najhlbšej úrovni a celostná veda je pokračovaním tejto snahy na novom stupni. Veda vyvinula efektívne metódy poznávania, avšak hmotnú rovinu chápe ako jedinú skutočnosť, pričom duchovnú rovinu človeka a sveta popiera. Zároveň však s oslabovaním tradičných náboženstiev ľudia túto duchovnú rovinu hľadajú a blúdia v labyrinte protirečivých učení, moderných siekt a populárnej ezoteriky. Integrácia vedy a duchovna by mohla priniesť nový stupeň poznania, ktorý by bol duchovne bohatý, no vedecky systematický. Okrem toho dnes ale čelíme a ešte len budeme čeliť mnohým výzvam, s ktorými sme sa doteraz nestretli. Klimatická kríza, vzostup autokratických režimov a rozširovanie populizmu, postmoderná relativizácia tradičných hodnôt, systematická koncentrácia globálneho bohatstva do rúk úzkej elity a nové civilizačné choroby sú len tie najvypuklejšie problémy. Mnohé z nich pritom majú svoje hlbšie príčiny v tom, s čím sa na kolektívnej úrovni identifikujeme, akému príbehu o sebe veríme, ako žijeme a akými hodnotami sa riadime. Toto sebachápanie je ovplyvnené vedou a vzdelávaním, ktoré sú väčšinou zasadené v paradigme, ktorá je čiastková, pokladá hmotu za fundament bytia, zdôrazňuje vonkajšie aspekty reality a vnútorným neprikladá náležitý význam. Jednoducho povedané, žijeme v kultúre vonkajšku. Dnes sme svedkami celosvetových ekonomických a technologických pretekov, ktoré rozširujú naše schopnosti ovládať svet, avšak v oblasti vnútorného poznania a sebaovládania dramaticky zaostávame. A ako povedal Einstein, nemôžme vyriešiť problém používaním toho istého myslenia, ktoré problém spôsobilo. Pre adresovanie spomínaných problémov je preto potrebné pozdvihnúť kolektívne vedomie zo súčasného ego-centrického a nevedomého nastavenia, ktoré dominuje v dnešných sociálno-ekonomických štruktúrach, k vedomejšiemu žitiu, ktoré sa odrazí do nových, spravodlivejších a udržateľných ekonomických a sociálnych modelov. Veda a vzdelávanie sú v tomto procese kľúčovým faktorom, pretože nám môžu pomôcť chápať sami seba a súčasné výzvy na hlbšej úrovni a navrhovať tak efektívnejšie riešenia.

Aké sú benefity celostnej vedy?
Celostná veda by mohla poskytnúť taký obraz sveta, človeka a ich vzťahu, ktorý by dokázal inkorporovať duchovné intuície a skúsenosti a zároveň by sa opieral o moderné vedecké poznanie. Takýto obraz sveta by mohol byť fundamentom pre ďalší kultúrny a duševný rozvoj dnešnej globálnej civilizácie, v ktorej si nárok na ultimátnu pravdu robia dva dominantné, protirečivé, avšak v niektorých svojich pohľadoch dogmatické tábory - materialistická veda na jednej strane a rôzne svetové náboženstvá na strane druhej. Zároveň by z neho prirodzene vyplývali hodnotové postoje vedúce k celistvejšiemu a naplnenejšiemu životu, spravodlivejšej spoločnosti a udržateľnej ekonomike. Celostná veda by mohla priniesť aj rad nových aplikácií. V oblasti medicíny by sme mohli lepšie pochopiť energetické systémy tela a prirodzenú prácu s nimi. V oblasti psychológie by sme lepšie rozumeli tomu, ako nás ovplyvňuje naša myseľ, naše podvedomé a transgeneračné vzorce a ako sa s nimi dá pracovať. Nakoniec by to bolo hlbšie porozumenie živej prírode a nášmu vzťahu k nej, ako aj hlbšie porozumenie ľudskému svetu, cez jeho kultúrne, historické, sociálne a politické aspekty, pretože všetky tieto sú iba určitou manifestáciou našej mysle a videnia sveta.

Čo vlastne znamená celostnosť v celostnej vede?
Má to viacero významov. Po prvé, celostnosť ako uznanie významu a výpovednej hodnoty vnútornej (spirituálnej, meditatívnej, emočnej) skúsenosti, nielen vonkajšej (zmyslovej) skúsenosti. Po druhé, celostnosť ako integrácia spirituálneho a vedeckého poznania, ktoré dnes stoja často vo vzájomnom protirečení, schopnosť zohľadniť rolu celostne chápaného vedomia a mysle pri vysvetľovaní prírodných, psychologických a kultúrnych fenoménov. Po tretie, celostnosť ako schopnosť pozrieť sa na svet cez rôzne paradigmy a interpretačné schémy. A po štvrté, celostnosť ako rozvíjanie nielen intelektuálnych dispozícií a vedomostí, ale aj práce s vlastným vnútrom v rámci školského vzdelávania.
 

Na akých základoch stojí dnešná veda a na akých základoch by mala stáť celostná veda?

Dominujúcou paradigmou vo vede je dnes paradigma mechanicko-materialistická. Táto paradigma predpokladá, že ultimátne existuje iba hmota fyzikálne chápaná energia a že všetky fenomény, vrátane biologických či mentálnych, kauzálne vyplývajú z vlastností a procesov hmoty, teda sú dôsledkom mechanickej interakcie jednotlivých prvkov hmoty. Hoci samotná fyzika už túto paradigmu prekonala, jej intuície sa prejavujú stále v ostatných vedách. Preto dnes existuje vo vede presvedčenie, že aj mentálne či biologické procesy sú v princípe (aj keď nie prakticky) reduktívne (teda bezo zvyšku) vysvetliteľné prostredníctvom procesov a vlastností hmoty. Znamená to, že aj vedomie a myšlienky sú len kauzálne neúčinnými, subjektívnymi odrazmi objektívnych fyzických procesov mozgu. Vyplýva z toho aj to, že neexistujú žiadne nadprirodzené či skryté zákony, sily a entity. Toto presvedčenie sa niekedy nazýva aj metafyzický naturalizmus. Ďalej sa veda opiera o metodologické presvedčenie, že vedecké vysvetlenia smú používať iba prirodzené, empirické, pozorovateľné javy a entity. Toto presvedčenie sa niekedy nazýva aj metodologický naturalizmus. Naproti tomu celostná veda vychádza z predpokladu podporeného rôznorodou evidenciou, že vedomie predstavuje fundamentálny aspekt reality nevyplývajúci z operácií mozgu a myseľ predstavuje časovo a priestorovo rozpriestranené, energeticko-informačné pole. Mysľou a vedomím tak nemusí disponovať iba človek, ale celá príroda, pričom môžu existovať doteraz nepoznané sily a zákony nefyzikálneho druhu, ktorými sa vývoj vedomia a mysle riadi. Celostná veda tým, že pripúšťa možnosť objektívnej existencie nadhmotných rovín, vytvára hlbší priestor pre vysvetlenia rôznych prírodných, psychologických, mentálnych a kultúrnych javov.

​

Chce celostná veda popierať poznatky materialistickej vedy?
Nechce. Vďaka poznatkom vedy máme lepšiu zdravotnú starostlivosť a žijeme dlhšie, ťažkú prácu za nás konajú stroje, vieme sa dopraviť kamkoľvek za pár hodín, máme neobmedzený prístup k informáciám celého sveta a vieme komunikovať na diaľku. Veda je tou najlepšou metódou na získavanie užitočného poznania o svete, ktorú zatiaľ ľudstvo vymyslelo. Hlbšie poznatky o človeku a prírode však vede ostanú neprístupné, ak ostane zakorenená v materialistickom videní sveta. Celostná veda preto nechce popierať to, čo už vieme, ale umožniť spoznávať to, čo ešte nepoznáme. Naopak, súčasnú tendenciu ignorovať či relativizovať etablované vedecké poznanie a šíriť rôzne hoaxy (antivakcinačné hnutia, spochybňovanie klimatickej zmeny a pod.) vnímame negatívne.

​

Je celostná veda humanitného alebo prírodovedného zamerania?

Celostná veda nie je konkrétna veda, ale predstavuje prístup k poznávaniu, ktorý pracuje so širšou metafyzikou, než veda bežná. Humanitné vedy študujú jazykové, kultúrne, umelecké, náboženské a filozofické a prejavy človeka. V ich pozorovaniach akoby sa predpokladalo, že človek je "čímsi viac", v nemčine sa humanitné vedy dokonca povedia Geisteswissenschaften, čo znamená vedy ducha. Prírodné vedy naopak chápu človeka ako jeden z biologických druhov, ako komplexne organizovanú hmotu. To, čo humanitné vedy implicitne predpokladajú, prírodné vedy explicitne popierajú, čo vyvoláva medzi týmito vedami určité pnutie. Kým prírodné vedy úspešne odhaľujú rôzne základné princípy fungovania prírody, humanitným vedám chýba niečo ako teória človeka, ktorá by prekračovala jeho reduktívne, biologické chápanie. Celostná veda uznáva, že človek sa od ostatnej prírody líši nielen kognitívnymi schopnosťami, ale aj vnútornou, duševno-duchovnou konštitúciou. Takýto pohľad prinavracia humanitným vedám potrebný ontologický základ.

Nie je zámer celostnej vedy utopický?
Je. Rovnako ako boli kedysi utopické ľudské práva, verejné školstvo alebo let na mesiac. Môžme si byť istí tým, že budúcnosť bude už o pár desaťročí zásadne iná, než dnešná realita. Zmenia sa sociálne normy, politické usporiadanie sveta, zmení sa vzťah človeka k svetu a zmenia sa aj postavenie, účel a metódy vedy a vzdelávania. To, akým smerom sa bude táto zmena uberať - či k väčšej celostnosti alebo k väčšej fragmentovanosti, či k uznaniu duchovnej dimenzie alebo jej úplnému popretiu, či k hlbinnému porozumeniu sveta alebo k ďalšiemu splošťovaniu, či k ekologickej udržateľnosti alebo k rastu bohatstva - nemajú v rukách štátne inštitúcie, šedé eminencie politických strán alebo "bruselská byrokracia". Máme to v rukách my.

Nie je celostná veda pokus o vpašovanie ezoteriky, pseudovedy a šarlatánstva do serióznej vedy?
Nie je, pretože hlavným problémom populárnej ezoteriky a pseudovedy je ich svojvoľnosť. Je dobré, že si veda stráži svoje hranice a neprijme do svojho arzenálu svojvoľné vysvetlenia alebo na nič nereferujúce koncepty. Avšak niektoré princípy dnešnej vedy až príliš obmedzujú možnosti uvažovania. Celostná veda usiluje o rozšírenie týchto princípov, aby sa vedecky dalo pracovať so širším konceptuálnym aparátom. Kritériom kvality nejakého vysvetlenia musí byť jedine to, nakoľko dobre dokáže daný fenomén vysvetliť a predvídať a nie to, či znie ezotericky alebo nie, pretože v aj tom, čo nazývame ezoterika, môže byť obsiahnutá určitá pravda. Podobne za pseudovedu možno označovať iba také teórie, ktoré nič nevysvetľujú ale nie automaticky hocičo, čo prekračuje materialistický rámec uvažovania.

Neprotirečí zámer celostnej vedy zdravému rozumu?
Pod zdravým rozumom (angl.common sense) si ľudia často predstavujú jednoducho zhodu s každodennou skúsenosťou. V našej každodennej skúsenosti však zažívame iba veľmi malý výsek reality sprostredkovaný obmedzenými zmyslami, o ktorom si navyše tvoríme veľmi zjednodušené predstavy, ktoré nám pomáhajú orientovať sa v živote. Tento "zdravý rozum" však nie je dobrým nástrojom na poznávanie reality. Po prvé, niektoré fundamentálne vedecké teórie o povahe reality, zvlášť kvantová fyzika, sú kontraintuitívne a odporujú našim každodenným skúsenostiam. Po druhé, psychologické experimenty a behaviorálna ekonómia dokazujú, že ľudia sa na dennej báze a aj v dôležitých životných rozhodnutiach dopúšťajú kognitívnych omylov a skreslení, ktorých sú dnes už identifikované stovky. Realita môže byť oveľa zložitejšia, pestrejšia a prekvapujúcejšia, než si náš každodenný rozum dokáže uvedomiť či predstaviť.
 

Je celostná veda racionálna, keď chce integrovať duchovné poznanie?

Neexistuje jednoznačná definícia racionality, ale obyčajne sa pod ňou myslí súbor viacerých postupov. Po prvé je to používanie logiky v argumentácií a výstavbe teórií, teda používanie korektných dedukčných pravidiel a snaha o logickú konzistenciu. Po druhé je to opieranie sa o empirickú evidenciu, ktorá je zbieraná systematickým spôsobom. A po tretie je to snaha o minimalizáciu kognitívnych skreslení ako je napr. hľadanie iba dát potvrdzujúcich určitú teóriu. Žiaden z týchto aspektov nebráni tomu, aby sa racionálne dalo diskutovať aj o pojmoch, ktoré sa nachádzajú v rôznych duchovných tradíciách a filozofiách. Celostná veda je naopak racionálnejšia, než veda zasadená iba v materialistickej metafyzike, pretože pripúšťa širšie spektrum vysvetlení. Je potrebné si ale uvedomiť, ako upozornil Wittgenstein, že samotný jazyk a s ním aj analytické myslenie má svoje hranice a nie všetko poznanie a skúsenosti sú vyjadriteľné v jasných pojmoch, takže aj celostná veda má svoje limity.

​​

Veda vie skúmať iba prirodzený svet, celostná veda znie ako pokus o skúmanie nadprirodzena.

Nadprirodzeno sa chápe ako čosi mimo prírodného poriadku sveta, ale je ťažké povedať, čo všetko obsahuje tento prírodný poriadok a ako to vieme, keď z neho vnímame iba malý výsek? Aj teória neviditeľných elektromagnetických polí by ľuďom v 10. storočí pripadala ako čosi nadprirodzené a dnes sú bežnou súčasťou nášho technologického sveta. Deliaca čiara medzi prirodzeným svetom a tzv.nadprirodzeným je zrejme iba predstava v ľudskej mysli, ktorá sa navyše v čase mení. Celostná veda pripúšťa to, že pozorovateľné, empirické javy môžu mať svoju príčinu v rovine, ktorá nie je priamo pozorovateľná a že okrem fundamentálnych fyzikálnych síl môžu existovať aj fundamentálne biologické alebo mentálne sily. Explicitne sa tým opúšťa v dnešnej vede rešpektovaný princíp tzv.kauzálnej uzavretosti, podľa ktorého každý fyzikálny dej je zapríčinený iným fyzikálnym dejom. Tento princíp je rešpektovaný preto, lebo je problematické si predstaviť, ako by spolu interagovali entity či energie rôznej podstaty. Celostná veda predpokladá, že presne toto sa ale deje, hoci na to nemáme zatiaľ vhodné vysvetlenie.

Prečo je pre vedu dôležitá filozofia?
Kedysi bolo všetko poznanie vnímané ako súčasť filozofie a empirická veda študujúca prírodu sa nazývala jednoducho prírodná filozofia. Neskôr sa z filozofických úvah postupne odčlenili jednotlivé vedy ako psychológia, antropológia, religionistika, dejiny umenia a pod. Filozofia má teda potenciál klásť nové typy otázok, z ktorých zodpovedania sa vyvíjajú nové typy vied. Okrem toho je filozofia dôležitá pre reflexiu vedy. Vo vedeckej praxi sa často mnohé predpoklady berú ako samozrejmé. Napríklad to, že myseľ je konštruovaná mozgom, že vedomie je epifenomén, alebo že všetko má prirodzenú príčinu, sú všetko predpoklady, ktoré vedci často prijímajú bez hlbšej úvahy. Filozofia predpoklady vedy premieňa na otázky a pýta sa, nakoľko sú odôvodnené. Navyše je filozofia prítomná v teoretickej stavbe vied - vo vedeckých konceptoch a v modeloch vysvetlení. Takisto otázka spoločenskej funkcie vedy, étosu vedy, hraníc vedy a poznateľnosti sveta sú otázky filozofickej povahy. Absencia filozofického uvažovania vo vede vedie k rôznym skresleniam a zjednodušeniam. Jedným z nich je napríklad scientizmus, teda presvedčenie, že jedine veda vedie k poznaniu, že spoločenské rozhodnutia by mali byť postavené iba na vede, že veda vie v princípe všetko vysvetliť a čo nezapadá do vedeckého rámca reality, to reálne neexistuje.

​

Čo sa rozumie pod vnútorným poznávaním alebo zrakom orientovaným dovnútra?

Sú to rôzne meditačné, kontemplačné, introspektívne a imaginačné techniky, kde sa pozornosť vedomia obracia na reflexiu vlastného života a vzorcov správania, na telo a jeho energie, na intuitívne vnímanie prírody, na emócie a obsahy mysle alebo na vedomie samotné. Aktívna práca s vedomím má schopnosť rozširovať vnútornú, duševnú vnímavosť. To vo svojich knihách potvrdzujú aj populárni intelektuáli, ktorí s meditáciou majú priamu skúsenosť, ako Yuval Noel Harrari alebo Sam Harris. Mnohé poznatky týkajúce sa telesných a prírodných energií, povahy mysle a vedomia a duševno-duchovnej roviny človeka nachádzajúce sa v rôznych tradíciách vznikli práve rozvojom takejto vnímavosti.

Základom vedeckej metódy je jej objektivita, ako sa to dá spojiť s vnútorným poznaním?
V prvom rade si treba uvedomiť, že každé poznanie je z princípu vnútorné, pretože aj vonkajší svet nepoznáme taký, aký skutočne je, ale taký, ako sa nám zobrazuje v našom vedomí. Základným predpokladom akéhokoľvek vedeckého poznania je to, že sa na niečom zhodnú viacerí ľudia. Pod objektivitou sa zväčša rozumie to, že sa na niečom zhodnú všetci zainteresovaní, čo dobre funguje v prípade zmyslového poznania, pretože  ľudia disponujú rovnakými zmyslami, ktoré majú aj podobne rozvinuté. Duševnú vnímavosť nemá každý rovnako rozvinutú, preto poznatky vyplývajúce z takejto vnímavosti nie sú dostupné každému. Existujú však tri zdroje overenia. Po prvé, každý môže duševnú vnímavosť sám rozvíjať a priamo si tak overiť validitu jednotlivých poznatkov. Po druhé, ak k určitému poznaniu prídu nezávisle od seba mnohí ľudia, už to nemožno považovať iba za ich subjektívne predstavy. A po tretie, niektoré veci pozorované duševne vedia viesť k formulácií vedeckých teórií a experimentov, ktoré už môžu byť objektívne overiteľné. Vo filozofii vedy sa rozlišuje kontext objavu a kontext dôkazu. Iba kontext dôkazu, ktorý hovorí o procedúrach a štandardoch na overenie určitej teórie, je predmetom vedeckej metódy. Kontext objavu hovorí o spôsoboch, akými vedca niečo napadne. Táto inšpirácia má pritom čisto subjektívny charakter. Niektoré vedecké teórie sa zrodili z pozorovania prírody, iné z pozorovania svojho vnútra, z videnia analógií medzi rôznymi javmi, niektoré dokonca zo snov alebo z duchovných inšpirácií. Vnútorná práca má preto význam aj pre posilnenie intuície a tvorivej imaginácie.

Súčasné vedecké poznanie stojí na rešpektovaných vedeckých autoritách, o akú autoritu sa opiera celostná veda?
O autoritu rozumu, zmyslovej a vnútornej skúsenosti a otvorenosti. To je jediná autorita, ktorá sa historicky preukázala ako účinná v oblasti poznávania. História poznala množstvo prípadov, kedy vzdelaní ľudia určitej doby verili veciam, ktoré sa neskôr ukázali ako nesprávne. Ako ukázal historik vedy Kuhn, často to bol práve dobový intelektuálny establišment, ktorý sa bránil novým teóriám, ktoré prekonávali staré modely uvažovania. V samotných základoch vedeckého uvažovania, v tom, čo je pokladané za samozrejmé, za možné a za nemožné, sa totiž odráža celkové kultúrne nastavenie danej doby. Dnešná kultúra vonkajšku sa tak premieta aj do metód a interpretačných rámcov vedy. Zároveň je ale myšlienka celostnej vedy inšpirovaná množstvom mysliteľov od antiky až po súčasnosť, od mystikov cez filozofov až po vedcov. Viac sa o celostných inšpiráciách viete dočítať na tejto stránke.

​

O mysli a vedomí v celostnej vede

Čo znamená chápať vedomie ako fundamentálny aspekt reality?
Predovšetkým to znamená nechápať ho ako epifenomén, teda niečo, čo nemá žiadnu kauzálnu schopnosť a nejak záhadne vyvstáva z fyzikálnych interakcií neurónov v mozgu alebo je s nimi totožné - táto pozícia sa nazýva fyzikalizmus a je dominantnou pozíciou vo filozofii mysle, psychológií a kognitívnej vede. Znamená to pripustiť možnosť, že naše vedomie nie je mozgom vôbec generované, iba s ním určitým spôsobom intearguje. Ak vedomie nie je produktom nervovej sústavy, potom môžu určitou formou vedomia a vnútorného života ovplývať aj veci, ktoré sa nám zdajú byť nevedomé. Ani vedomie iných ľudí nevidíme, nevieme ho odvážit ani nijak namerať a napriek tomu sme presvedčení, že ním všetci ľudia disponujú. Vedomie mohlo dokonca existovať ešte predtým, než vznikli organizmy schopné ho manifestovať - vedomie tak mohlo byť kauzálne činné práve vo vesmírnej evolúcii a evolúcii života.

Aká evidencia dokladá, že vedomie nie je iba epifenomén mozgu?
Po prvé dnešná veda netuší, ako by z fyzikálnych (a teda nevedomých) procesov mal vzniknúť cítiaci, vnímajúci priestor - nie je to problém nedostatku výskumu, ale principiálny problém rôznosti kategórií fyzického a mentálneho. Po druhé, mystici celého sveta sa zhodujú na tom, že vedomie má transcendentný charakter, nevzniká a nezaniká, vždy bolo a vždy bude. Po tretie, vedecký výskum v oblasti experimentálnej psychológie a klinickej medicíny dospieva k pozorovaniam, ktoré nezodpovedajú bežnej predstave o vedomí: ukazuje sa, že medzi vzdielenými ľuďmi dokáže existovať priame spojenie schopné prenášať informácie o obsahoch ich vedomia; že aj pri úplne zastavenej mozgovej činnosti v zážitku blízkosti smrti dokáže vedomie naďalej vnímať; alebo že určité médiá dokážu získavať informácie o zosnulých, ku ktorým sa nemohli dostať bežnou cestou. Takáto evidencia, dobre zhrnutá vo vedeckých knihách Irreducible mind a Beyond physicalism, sa dnes v mainstreamovej vede veľmi často ignoruje alebo spochybňuje práve preto, že narúša dominantný vedecký obraz sveta. Pritom práve takéto fenomény je potrebné dostať do centra pozornosti, pretože tzv.anomálie môžu byť klúčom k hlbšiemu pochopeniu fungovania sveta. Nakoniec je to množstvo legiend o o mystikoch, svätcoch, liečiteľoch a médiách z celého sveta a celej histórie, ktoré dokladajú, že vedomie a myseľ majú schopnosti, ktoré sa dnes považujú za zázračné.

Čo znamená, že myšlienky nie sú totožné s procesmi mozgu?

Myslenie celkom určite veľmi úzko súvisí s mozgovými procesmi, pretože jednotlivé typy kognitívnych procesov majú svoje korelácie so zvýšenou elektrickou aktivitou v jednotlivých častiach mozgu a poškodenia mozgu vedú k poškodeniam kognitívnych funkcií. Korelácia ale neznamená totožnosť. Zatiaľ presne nevieme, čo vlastne myšlienka je a v akom priestore existuje, ale vieme, že myšlienky majú určitú energetickú kvalitu, vďaka čomu vedia interagovať s fyzikálnou energiou a teda aj hmotou. Ukazuje sa napríklad, že emočne nabité myšlienky sú schopné priamo pôsobiť na biochemické procesy tela.
 

Aká je definícia vedomia a mysle v celostnom pohľade?

Ľudstvo zatiaľ vie v skutočnosti veľmi málo o vedomí a mysli na to, aby sme vedeli uviesť nejakú exaktnú definíciu a možno sa taká ani nedá nájsť. Preto sa aj na týchto stránkach obmedzujeme skôr na zámerne široké a metaforické obrazy. Vzťah medzi schopnosťou vnímať, sebauvedomovaním, jednotlivými kognitívnymi procesmi, emóciami, inteligenciou, informáciou a energiou je potrebné nanovo premyslieť, pracujúc s vedomím ako s aktívnym kozmickým prvkom a s mysľou ako s nadhmotným energeticko-informačným priestorom. Až výsledky budúcich experimentov a skúseností nám dajú dostatočné poznanie, ktoré nám umožní tieto pojmy presnejšie ohraničiť, pričom je možné, že na ich definíciu sa budú používať koncepty, ktoré dnes ešte ani neexistujú. Vágnosť a neurčitosť je sprievodným znakom začiatočnej fázy každej zásadnej inovácie v oblasti konceptov a teoretického poznania.
 

Aký je vzťah celostnej vedy a metafyziky?

Pod pojem metafyziky tradične spadali témy týkajúce sa prvotného hýbateľa, povahy samotného bytia, nemenných substancií či platónskych ideí. Neskôr sa v novoveku pridali témy týkajúce sa povahy času a priestoru, kauzality, nutnosti a možnosti, identity, determinizmu a slobodnej vôle. Obľúbenou činnosť stredovekých scholastických filozofov, avšak aj novovekých idealistických filozofov, bola konštrukcia a obhajoba rôznych metafyzických systémov. S tzv. jazykovým obratom a rozvojom logického pozitivizmu však prišlo vo filozofii k uvedomeniu, že samotné pojmy, ktoré sú na konštruovanie metafyzických téz používané, nemajú jasný význam. Mnohí filozofi preto začali považovať tradičnú metafyziku za zmyslu-prázdnu, bezobsažnú jazykovú hru, a nesprávny spôsob filozofovania. Namiesto toho sa začal spolu s rozvojom rôznych typov logiky skúmať vzťah sveta a jazyka, z čoho sa zrodila dnes dominantná vetva analytickej filozofie. To však neznamená, že metafyzika nie je vo vede prítomná - skrýva sa implicitne v konštrukcii jej vedeckých teórii. Ako povedal teoretik vedy Imre Lakatoš, "vedecké zmeny sú spojené so širokými metafyzickými revolúciami". Starovekí filozofi však svojimi úvahami o fundamentálnej povahe reality možno neadresovali zmysluprázdne témy, ale také, na ktorých vyjadrenie jazyk filozofie jednoducho nestačí. Duchovne inšpirované filozofie ako napr. kabala alebo védanta tiež majú svoju vlastnú metafyziku, ktorá sa skladá z rôznych rovín bytia, pričom našimi zmyslami vnímateľná hmotná rovina predstavuje iba výsek reality, iba určitý stupeň na akejsi osi hĺbky bytia. Takýto pohľad pritom nevznikal ako rozumová špekulácia, ale bol vyjadrením priamej skúsenosti, zažitej počas mystických stavov vedomia. Neschopnosť vyjadriť tieto témy dostatočne jasne v jazyku neznamená, že tieto skutočnosti neexistujú, ale skôr to, že analytický jazyk nie je najvhodnejšie médium na sprostredkovanie toho najhlbšieho poznania. Celostná veda čerpajúca metafyzické inšpirácie z duchovných filozofií tak môže prinavrátiť tradičnú metafyziku do centra pozornosti filozofie, tým, že sa metafyzické vyjadrenia nebudú chápať doslovne ako tézy logickej konštrukcie, ale ako symbolické odkazy na hlbšie skutočnosti. Jednou z kľúčových metafyzických tém celostnej vedy je vzťah mysle a hmoty, kde sa javí, že žiadny z tradičných modelov ako fyzikalizmus, epifenomenalizmus, idealizmus alebo dualizmus nie je plne uspokojivý.

O vzťahu poznania a duchovna

Čo rozumiete pod pojmom duchovno?
Pri hlbšej sebareflexii človek príde k uvedomeniu, že okrem fyzického tela a mysle disponuje aj určitou vnútornou dimenziou, ktorá nemá fyzikálnu ani psychickú povahu. S týmto uvedomením sa človek prestáva identifikovať so svojim telom a psychologickou osobnosťou a začína ich chápať ako určité vonkajšie obaly svojho skutocného ja - svojho  vedomia. Duchovnom potom označujeme súbor všetkých praktík, postupov, filozofií a náuk vychádzajúcich z tohto poznania. Cieľom týchto náuk spravidla býva túto vnútornú dimenziu a vnímavosť s ňou spojenú rozvíjať. Duchovné skúsenosti naznačujú, že tak ako človek, aj vonkajšia príroda či kozmos ako celok môžu mať svoju vnútornú, vedomú a inteligenciou ovplývajúcu dimenziu, s ktorou vie prísť človek do kontaktu cez svoje vlastné vnútro. Validita duchovnej skúsenosti sa z princípu nedá overiť vonkajšími vedeckými postupmi, pretože je vnútorná, subjektívna a neprístupná zmyslom. Materialistická veda preto takéto skúsenosti zväčša ignoruje, alebo ak ich skúma, tak sa ich snaží vysvetliť iba pomocou iných, vonkajších aspektov - spravidla neurologických alebo psychologických. Celostná veda naopak vníma takúto skúsenosť ako autentickú a hovoriacu niečo dôležité o realite, v ktorej žijeme. Duchovná skúsenosť síce nie je objektívna, ale je intersubjektívna - k podobným vhľadom týkajúcim sa vlastného vnútra a jeho vzťahu k svetu dospeli v histórií rôzni ľudia z rôznych kultúr.
 

Prečo je duchovno dôležité a prečo súvisí s poznaním?

Duchovno poskytuje človeku základnú orientáciu v živote, dotýka sa jeho hodnotového systému a zmyslu života. Vnútorne pociťované morálne hodnoty, bez ktorých by žiadna spoločnosť nemohla existovať, majú svoje korene práve v duchovnej intuícií. Duchovno bolo po tisícročia integrálnou súčasťou každej kultúry. Súčasná dominantná sekulárna kultúra orientovaná iba na vonkajšie poznanie je v historickom nadhľade výnimkou. Primárnym cieľom duchovných tradícíí bolo sprostredkovať človeku priamy kontakt s vlastným vnútrom. Z hľadiska celostného poznávania sú tieto tradície a s nimi spojená filozofia dôležité preto, lebo rôzne tradície od egyptských mystérií, cez židovskú mystiku, gnostické kresťanstvo, hermetickú filozofiu až po rôzne formy jógy a tantry obsahujú také poznatky a myšlienky o vedomí, mysli, konštitúcii človeka a vzťahu človeka a prírody, ktoré sa v dnešnej vede nenachádzajú. Veda totiž takéto poznanie zvykne nesprávne pokladať iba za svojvoľné a vymyslené náboženské či mytologické výmysly. K týmto poznatkom sa však dostali ľudia nie náboženskou špekuláciou, ale empiricky, teda skúsenostne, avšak nie cez skúsenosť zmyslov, ale skúsenosťou vnútorného prežívania.

Čo si môže celostná veda zobrať z duchovných tradícií?
Celostná veda by nemala automaticky preberať koncepty a postupy duchovných tradícií, pretože tieto sledovali iné ciele než tvorbu poznania a môžu byť zaťažené vplyvmi rôznych autorít a kultúry, z ktorej vyrástli. Napriek tomu v nich môžu byť pod mytologickou vrstvou skryté cenné poznatky, pretože podobne ako veda sa snažili dospieť k čo najhlbšiemu pochopeniu sveta, ale boli zakotvené v širšej metafyzike. Z metafyzického hľadiska je to najmä pohľad na duševno-duchovnú konštitúciu človeka, pohľad na vedomie a myseľ ako na základné aspekty kozmu, pohľad na prírodné zákony ako na prejav inteligencie, pohľad na myšlienky ako na formy energie, rozlišovanie jemných telesných a kozmických energií, uvažovanie v nadhmotných archetypoch prepájajúcich rôzne javy z rôznych domén, pôsobenie teleologických mechanizmov v biologickej evolúcií, vzťah medzi vedomím a prejavmi života, a uvedomenie si hlbinnej prepojenosti všetkej prírody. Z metodologického hľadiska sú to najmä postupy vedúce k rozšíreniu vnútornej vnímavosti. Duchovnom informovaná veda môže poskytnúť hlbšie vysvetlenia prírodných, psychologických a kultúrnych fenoménov, než k akým dospeje veda zakorenená iba v materialistickej paradigme, pretože niektoré fenomény môžu mať svoj kauzálny pôvod práve v tejto vnútornej dimenzii človeka, prírody alebo kozmu.

Prečo sa chce celostná veda opierať o duchovno a nie o vieru alebo náboženstvo?

Viera a duchovno nie sú to isté. Viera je stav, kedy niečo nevieme, preto tomu veríme - vytvoríme si o niečom určitý mentálny obraz a želáme si, aby bol pravdivý. Duchovno vychádza naopak zo skúsenosti a vedie k poznaniu. Preto je iba duchovno integrovateľné s vedou, pretože aj veda nie je nič iné, než racionálne usporiadanie našich skúseností do teórií. Cesta k duchovnu môže viesť práve cez vieru, avšak slepá, dogmatická viera stojí v protiklade k akémukoľvek poznaniu. Náboženstvo je určitý systém predstáv o transcendentnej realite a jej vzťahu s človekom. Náboženstvá sú založené na viere a propagované organizáciami, ktorých zámerom nie je tvoriť duchovné poznanie, ale šíriť vieru a navyše niekedy sledujú aj iné, než vieroučné ciele. Doktríny náboženstiev preto nemôžu slúžiť ako východisko poznania, hoci celostné poznanie môže v budúcnosti potvrdiť opodstatnenosť niektorých náboženských predstáv. To, že viera a náboženstvo nemôžu tvoriť základ poznania, ale neznamená, že sú zbytočné - pre mnohých ľudí predstavujú dôležitý hodnotový kompas a pripomínajú im duchovnú stránku ich existencie. Bez duchovna však viera a náboženstvo ľahko upadajú do fundamentalizmu a menia sa na ideológie schopné tyranie a násilia.

Keď píšete o integrácii vedy a duchovna, je cieľom celostnej vedy dokázať existenciu Boha?
Nie je a celostná veda ani nemá takúto kapacitu. Otázka existencia Boha a najmä jeho konkrétnej "podoby" a vzťahu k človeku či ľudstvu ako celku ostane zrejme navždy doménou viery alebo osobnej spirituálnej skúsenosti. Vnútorná dimenzia či inteligencia kozmu, s ktorou pracuje celostná veda ako s možnosťou a explanačným konceptom, nie je to isté, čo nábožensky chápaný Boh so svojimi mravnostnými prikázaniami, prorokmi, zasahovaním do histórie, atď. Na rozdiel od bežnej vedy ale uznáva spirituálnu dimenziu náboženstiev a transcendentné zážitky ako skutočný dôvod ich vzniku a nechápe ich teda iba v psychologicko-sociálnej rovine.