Predstavte si, že určitého výskumníka vyšlú na expresné preskúmanie hustého pralesa v neobývanej časti sveta. Má za necelý deň preskúmať terén a podať správu o tom, čo sa tam nachádza a či našiel akékoľvek znaky civilizácie. Cestu si však zlé naplánoval a dorazil až večer. Začal teda prechádzať lesom, avšak čoskoro sa začalo stmievať a po hodine bola už úplná tma. Už chcel výskum ukončiť, vtom však zakopol o nejaký oválny predmet. Po prezretí zistil, že má na sebe gombík, ktorý keď stlačil, predmet začal svietiť - objavil neznámy zdroj svetla. Misia bola teda zachránená, a tak kráčal celú noc lesom, svietiac si týmto predmetom pred seba a zapisujúc, čo videl. Po návrate podal správu, v ktorej uviedol: “Lesom sa vinul hustý porast. Stromy, všetky listnaté, dosahovali výšku niekoľkých metrov. Množstvo konárov popadaných na zemi naznačuje nedávny silný vietor. Väčšinu zeme pokrýval mach. S výnimkou drobného hmyzu neboli pozorované žiadne živočíchy. Takisto žiadne stopy po ľudskej aktivite alebo civilizácii sa nenašli.”
Zarazilo vás niečo na tomto príbehu? Čo uniklo pozornosti tohto bádateľa? Čo chýba v jeho opise? Zabudol na zdroj svetla, ktorý mu vôbec umožnil skúmanie a opis pozorovaných javov. Najpozoruhodnejším fenoménom bola totiž prítomnosť neznámeho zdroja svetla, ktorý pripomínal účelne skonštruovaný predmet. Keby sa zameral na tento predmet, jeho opis by bol pravdepodobne iný. Lámal by si hlavu nad otázkou, skade sa tento zdroj svetla v inak opustenom lese zobral.
Naše vlastné vnímanie sveta často pripomína tohto bádateľa. Všímame si externé javy, vlastnosti a udalosti - prírodné fenomény ako tvrdosť kameňa, horúčosť ohňa, vôňu ruže, chuť citrónu, rast rastlín, let vtákov, štekanie psov, premeny počasia, striedania dňa a noci, alebo ľudské fenomény ako aktivity ľudí okolo nás, pracovné prostredie, spoločenské deje, politický boj, ekonomický rozvoj, atď. Vnímame aj interné javy - fyziologické pocity ako hlad, bolesť, emócie ako radosť, strach, smútok, alebo rôzne myšlienky ako želania, predstavy, sny, spomienky, úvahy. Málokedy sa pozastavíme nad tým, že všetky tieto javy pre nás existujú preto, že sa nám cez zmyslové orgány, nervové receptory alebo cez pohyby vlastnej mysle vlievajú do centra pozornosti, do vedomia, ktoré umožňuje akúkoľvek subjektívnu skúsenosť. Často tie najbežnejšie veci sú najviac prehliadané a tak je to aj s vedomím, ktoré je tak bežne a v bdelom stave stále prítomné, že si dostatočne ani neuvedomujeme význam faktu, že nejakým vedomím, schopným vnímať a preciťovať vonkajší svet, vôbec disponujeme. Pritom existencia tohto centra subjektívnej skúsenosti je tým najpozoruhodnejším javom vôbec, pretože je to kvalitatívne odlišná “vec” od všetkého ostatného, čo vnímame. Kým všetky javy, či už vonkajšie alebo vnútorné, prírodné alebo ľudské, sú objektami vo vedomí, vedomie je akýmsi priestorom, kde sa tieto objekty nachádzajú. Už samotné uvedomenie si faktu, že niečo vnímame, je istá forma prebudenia, ktorá nás vytrháva z bežného stavu vedomia, kedy plnú pozornosť venujeme práve spomínaným objektom vo vedomí. Toto zameranie sa na vonkajší, empirický svet, ktoré je našou bežnou orientáciou, je tiež charakteristickým znakom modernej vedy, ktorá sa snaží všetky fenomény vysvetliť pomocou iných zmyslami vnímateľných a merateľných fenoménov. Vychádza z metafyzického predpokladu, že v skutočnosti, reálne existuje iba hmota a hmotné procesy a že aj mentálny svet je iba odrazom fyzikálno-chemických procesov mozgu, a ďalej vychádza z metodologického predpokladu, že každý prírodný jav - a vedomie chápe ako prírodný jav - má prirodzenú, teda z hmotných procesov odvoditeľnú príčinu. Práve kvôli týmto predpokladom, ktoré tvoria jadro toho, čo môžme nazvať materialistickou paradigmou, je existencia vedomia pre dnešnú vedu tvrdý oriešok.
Možno si poviete, že na vedomí nie je nič zvláštne, že je bežným prírodným javom ako hociktorý iný jav. Tak, ako kameň hodený do vody produkuje na vodnej hladine vlny alebo ako pec rozohriata žeravou pahrebou produkuje teplo, tak mozog produkuje vedomie. Problém je v tom, ako niečo, čo má vonkajšiu, objektívnu, pozorovateľnú, empirickú podstatu ako mozog, dokáže vyprodukovať subjektívny priestor, ktorý ovplýva vlastnou kvalitou bytia. Viacero filozofov si v posledných dekádach uvedomilo podstatu tohto problému. Spomeňme štyri významné pohľady v rámci filozofie mysle, ktoré tento problém nejakým spôsobom artikulovali.
Historicky prvým z týchto bol článok s názvom “What is it like to be a bat” (Aké je to byť netopierom) publikovaný Thomasom Nagelom v žurnále The Philosophical Review v roku 1974. Podáva v ňom argument proti materialistickým teóriám mysle, ktoré stotožňujú mentálne fenomény s procesmi mozgu. Nagel zdôrazňuje, že vedomá skúsenosť má určitú akosť, teda pocit, aké to je prežívať určitý mentálny stav. Tento pocit samotný sa nedá nijak vyvodiť z vlastnosti alebo procesov, ktoré sú opísané vedeckým jazykom. Z popisu, ako sa napríklad signál tepla dostáva z vrstiev pokožky do centier mozgu, ktoré tento signál spracúvajú, nikdy neodvodíme samotnú kvalitu tejto skúsenosti (napr.pocit horúcosti). Pre túto neredukovateľnú subjektívnu kvalitu sa vo filozofickom žargóne ustálil pojem qualia. Nagel si vybral netopierov pre jednu ich unikátnu vlastnosť - schopnosť navigovať sa priestorom prostredníctvom echolokácie, ktorá pracuje na princípe sonaru (vydávanie signálov voči externému prostrediu a spracovanie ozveny týchto signálov, z ktorej sa dajú určiť priestorové vlastnosti okolia). Hoci my ako ľudia tomuto princípu matematicky a fyzikálne rozumieme, chýba nám jeho subjektívny prežitok - aké to je, vnímať pomocou echolokácie. Nagel na tomto príklade demonštruje, že je nemožné redukovať subjektívny zážitok na jeho objektívny popis a teda sa materiálnej vede nikdy nepodarí kompletne opísať mentálny svet, lebo subjektívnosť bude v takomto opise vždy chýbať.
Ďalším myšlienkovým experimentom je tzv. Knowledge argument (Argument z poznania), formulovaný v roku 1982 Frankom Jacksonom. Ten nás vyzýva, aby sme si predstavili neurofyziologičku s menom Mary. Táto skúma, zavretá v čiernobielej miestnosti, svet prostredníctvom čiernobieleho monitoru. Predpokladajme, že vďaka svojmu štúdiu dokonale pochopila celú neurofyziológiu videnia. Vie, aké farby zodpovedajú akým vlnovým dĺžkam. Vie presne, aké vzruchy spôsobia fotóny svetla dopadajúce na sietnicu. Vie, ako sa tento elektrický signál šíri do centier mozgu, ktoré ho spracovávajú. Rozumie, akými algoritmami je tento signál spracovaný - že niektoré skupiny neurónov spracovávajú tvary, iné pohyb, iné farby, atď. Skrátka, rozumie po vedeckej stránke všetkému spojenému s videním. Predstavme si teraz, že Mary opustí svoj čiernobiely svet a vyjde von, do sveta plného farieb - zrazu vidí modrú oblohu, červenú krv, zelenú trávu, atď. Dozvedela sa tak niečo nové? Jackson tvrdí, že áno. Hoci fyziológii vnímania farieb objektívne rozumela, nikdy ich predtým subjektívne nevidela. Nemala nikdy možnosť zažiť červenosť červenej. Ani dokonalé vedecké poznanie jej tento zážitok nevedelo sprostredkovať. Jackson z tohto myšlienkového experimentu vyvodzuje, že hocijako dobre budeme vedecky rozumieť mozgu, kvalita subjektívneho zážitku - qualia - bude vždy čosi navyše.
Tretí filozof v našom prehľade je Joseph Levine, ktorý zaviedol pojem Explanatory Gap (medzera vo vysvetlení), ktorým výstižne pomenoval fakt, že medzi fyzikálnym, objektívnym popisom určitého mentálneho javu ako mozgového procesu z pohľadu tretej osoby a jeho subjektívnym zážitkom z pohľadu prvej osoby je akási medzera, ktorá sa nedá prekročiť žiadnym doplnením objektívneho poznania. Viacerí filozofi si však myslia, že z tejto epistemickej (hovoriacej o možnostiach poznania) medzery vyplýva aj ontologická (hovoriacej o podstate vecí) medzera, alebo inými slovami, že ak sa nevieme z fyzikálnych vysvetlení dostať k úplnému pochopeniu mentálnych stavov, je to preto, že celý mentálny svet tvorí samostatnú rovinu reality, ktorá je neodvoditeľná vo svojej úplnosti z tej fyzikálnej.
Tým sa dostávame k poslednému filozofovi, Davidovi Chalmersovi. Vo svojej knihe Facing up the problem of consciousness (Postavenie sa problému vedomia) zavádza rozlíšenie medzi tzv. Easy problem of consciousness (Ľahké problémy vedomia) a The hard problem of consciousness (Ťažký problém vedomia). Za ľahké problémy vedomia považuje napríklad otázky týkajúce sa spracovania a integrácie rôznych typov informácie, rozlišovania vnemov, vedomého ovládania činnosti tela, atď. Ich ľahkosť neznamená, že je jednoduché nájsť riešenie alebo že toto riešenie má nejakú triviálnu formu. Spája ich však to, že riešenie vôbec nejakú formu má - je to nájdenie mechanizmu, ktorý danú funkciu vykonáva. Podstatné je, že tieto ľahké problémy sa dajú zodpovedať prostredníctvom biologických, chemických, fyzikálnych či informatických pojmov a teórii, teda prostredníctvom bežného konceptuálneho aparátu vedy. Veľa výskumu v neurovede a kognitívnej vede spočíva práve v riešení týchto ľahkých problémov vedomia. Často sa hľadajú tzv. neurálne koreláty vedomia (neural correlates of consciousness, NCC), ktoré sa študujú prostredníctvom skenovania mozgu rôznymi technikami (napr. elektro-encefalografia (EEG), pozitronovo-elektrónová tomografia (PET) alebo funkčná magnetická rezonancia (fMRI)) pri vykonávaní určitej mentálnej činnosti. Pochopenie korelácie, teda súslednosti a previazanosti určitých javov, však neznamená pochopenie ich kauzálneho vzťahu. O tom hovorí ťažký problém vedomia - je to problém samotnej existencie vedomej skúsenosti - ako z neurálnych procesov mozgu vzniká a prečo sa v evolúcii vôbec vyvinula. Ťažký problém vedomia je ťažkým preto, lebo z akokoľvek dobrého funkčného pochopenia procesov mozgu nebude nijak vyplývať, že by mali byť tieto procesy “obdarované” subjektívnou skúsenosťou. Mozog, chápaný vedou ako komplexný fyzikálno-biologicko-informačný systém, by totiž rovnako dobre fungoval, keby negeneroval žiadnu vedomú skúsenosť. Ak je všetok zdroj ľudskej inteligencie len v operáciách mozgu, tak ľudia by mohli byť iba biologické roboty, ktoré by síce navonok vykazovali inteligenciu v prispôsobovaní si vonkajšieho prostredia, zhotovovaní predmetov a vytváraním komplexných organizací, avšak žiadnej z týchto aktivít by si neboli vedomí. Chalmers sa teda nazdáva, že vedomie tvorí neredukovateľnú zložku reality, rovnako fundamentálnu a základnú ako hmota a jej procesy. Neposkytuje však vysvetlenie, ako je táto zložka reality s hmotnou realitou previazaná.
Nie všetci filozofi sa však zhodnú na to, že subjektívna skúsenosť je naozaj samostatná kvalita, že ju od oddeľuje hmotných procesov oddeľuje akási medzera, alebo že sa jedna o ťažký problém. Jednou z možných stratégií pre zachovanie konzistentného materialistického pohľadu na svet je poprieť samotnú existenciu subjektívnej skúsenosti ako takú. Týmto smerom sa uberajú napríklad argumenty známeho materialistického filozofia mysle Daniela Denetta, ktorý tvrdí, že vnemy prichádzajúce do mozgu v ňom vyvolávajú určité fyzikálne udalosti, ktoré potom mozog interpretuje a táto interpretácia potom ústi do reakcií - myšlienok, činov. Podľa neho ak kompletne pochopíme, ako nás jednotlivé vnemy ovplyvňujú, tak už nám neostáva vysvetliť nič iné. Existujú iba zdroje určitého vnemu a reakcie z neho vyplývajúce, neexistuje vnem sám osebe a celé vedomie je tak určitou formou ilúzie, ktorú mozog pri spracovávaní neurálnej informácie vytvára. Ako upozorňujú kritici Dennetta, napríklad Galen Strawson, tento pohľad je problematický v tom, že už samotný pojem ilúzia predpokladá prítomnosť vedomia, ktoré túto ilúziu prežíva. Táto námietka je analogická Descartovej slávnej úvahe, že môže pochybovať o všetkom, okrem vlastnej existencie, pretože samotný akt pochybovania dokladá túto existenciu.
Thomas Nagel vo svojej knihe "Mind and cosmos" k naturalistickému vysvetlovaniu vedomia pomocou súčasných fyzikálno-chemicko-biologických konceptov píše: "Mali by sme byt podozrievaví k snahe vysvetliť problém vzťahu tela a mysle prostriedkami, ktoré boli vyvinuté pre štúdium úplne iných problémov. Naopak, mali by sme predpokladať, ze progres v tejto otázke bude vyžadovať veľkú konceptuálnu revolúciu, minimálne podobne radikálnu ako teória relativity....my sami sme inštanciami niečoho fyzického zvonka a mentálneho zvnútra. Možno táto dvojnosť preniká celým svetom".
Nagel takisto zdôrazňuje, že ani súčasné evolučné vysvetlenia problém vzniku vedomia neriešia. Povedať, že vedomie prináša evolučnú výhodu pre jeho nositeľov totiž nie je vysvetlenie, kým túto výhodu nepopíšeme a nevztiahneme ku tým kvalitám, ktoré robia vedomie unikátnym voči iným, telesným kvalitám. A je veľmi ťažké si predstaviť, aká výhoda by to mala byť, pretože evolúcia pracuje na úrovni génov (ich mutácií a rekombinácií), ktoré ovplyvňujú štruktúru a fungovanie tela živočícha, ktoré je potom lepšie alebo horšie prispôsobené na dané prostredie. Akákoľvek funkčná zmena nervovej sústavy alebo mozgu, ktorá bola v evolučnej histórií spojená so vznikom vedomia a ktorá zvyšovala šance organizmu na prežitie, sa tak mohla odohrať a byť evolučne prospešná aj bez vedomej skúsenosti s ňou spojenou. Aj algoritmy umelej inteligencie, smart zariadenia alebo roboty sú v určitom zmysle inteligentné a vedia interagovať s prostredím, avšak nie sú vedomé. Vedomá skúsenosť teda vyzerá ako nejaký extra fakt bez vysvetlenia, ako záhadne vzniknutý, vedľajší produkt evolúcie. V otázke vývoja života a teda aj vzniku a vývoja vedomia je hlavným rámcom uvažovania darwinisticky chápaná evolúcia, ktorá je riadená slepými, nevedomými biochemickými mechanizmami a tlakom prostredia. Tento rámec uvažovania vedomie nikdy skutočne nevysvetlí, pretože ho vedome a zámerne vytesňuje z konceptuálnej schémy, ktorou chce vysvetliť všetko fungovanie života.
Vidíme teda, že vedomie - centrum nášho bytia - je pre materialistickú vedu neriešiteľná záhada. Sme postavení pred voľbu - buď rezignujeme na vnímanie vlastného vedomia ako dôležitého aspektu reality, alebo rezignujeme na metafyzické a metodologické predpoklady, v ktorých je dnešná veda ukotvená.