Veda, poznanie a paradigma

​

Hovorí sa, že na príbehoch, ktoré si o sebe hovoríme, záleží, pretože ovplyvňujú to, ako vnímame seba a svet okolo nás. Veda a vzdelávací systém sú významnými zdrojmi týchto príbehov, pretože v čoraz väčšej miere formujú náš pohľad na svet. Vďaka nespochybniteľnému pokroku, ktorý veda prináša, veľa ľudí verí, že vie poskytnúť odpovede na všetky otázky  a že predstavuje objektívny, nestranný, výhradne na pozorovaní a faktoch založený pohľad na skutočnosť. To je však zjednodušená predstava, pretože každá forma poznania vychádza z určitých filozofických perspektív, metafyzických a metodologických predpokladov, nazývaných aj paradigma. Väčšina dnešnej vedeckej činnosti sa opiera o paradigmu, ktorá sa dá označiť ako mechanicko-materialistická. Tá sa opiera o newtonovsko-karteziánsky model vesmíru a predpokladá, že hmota, jej procesy a fyzikálne chápaná energia tvoria celú realitu a že všetky fenomény, vrátane biologických, mentálnych či duchovných, v konečnom dôsledku vyplývajú iba z fyzikálno-chemických procesov. Svet si predstavuje ako veľký stroj, komplikovaný mechanizmus, kde interakcie elementárnych častíc a silových polí sú konečnou príčinou všetkých javov. Táto paradigma často nemusí byť pri výuke danej vedy ani explicitne pomenovaná, avšak je implicitne prítomná v jej teóriách. Je dôležité si uvedomiť, že táto paradigma má filozofickú povahu a teda nie je záverom pozorovania prírody či vedeckého uvažovania, ale ich východiskom.

​

Limity a dôsledky materialistickej paradigmy

​

Kým pre mnohé vedné odbory - predovšetkým technologické a fyzikálno-chemické - je súčasná paradigma postačujúca, pri vedách týkajúcich sa živých systémov, človeka a kultúry, podáva plochý obraz reality. Komplexnejšie javy sa snaží vždy vysvetliť z jednoduchších v reťazci redukcií- kultúrne javy majú vyplývať z psychologických, psychologické z biologických, biologické z chemických a chemické z fyzikálnych. Táto paradigma bola historicky veľmi plodná a od svojej formulácie v 17. storočí umožnila dovtedy nevídaný technologický pokrok. Dnes však často pôsobí dogmaticky, pretože pripúšťa iba vopred vymedzenú formu vysvetlení. Fenomény, ktoré sa nedajú v tejto paradigme dobre vysvetliť, sú ignorované alebo sa pre ne hľadajú reduktívne vysvetlenia. Vznik života sa v nej chápe ako prostý dôsledok chemických procesov v praoceánoch Zeme a život len ako dynamická forma organizácie hmoty. Človeka chápe ako evolučnou náhodou vyvinutý druh šikovného zvieraťa. Experimenty dokazujúce schopnosti mimozmyslového vnímania (telepatia, prekognícia či mediumita) metodologicky spochybňuje. Zážitky blízkosti smrti, mystické, náboženské a mimotelové zážitky vysvetľuje ako ilúzie alebo dôsledok psychických porúch. Funkčnosť alternatívnych liečebných postupov založených na práci s mysľou, emóciami a energetickými poľami tela nevie vysvetliť a bagatelizuje ich ako placebo efekt. Pojmy ako duša či duch chápe ako naivné predstavy ľudovej psychológie. Náboženstvá vníma buď ako dôsledok projektovania ľudských vlastností na prírodu, psychologickú barličku alebo ako sociálno-kultúrny konštrukt. Hodnoty a morálku vníma ako psychologické konštrukty bez vzťahu k objektívnemu fungovaniu sveta. Introspekciu a intuíciu nepovažuje za relevantné zdroje poznania a vnútornej dimenzii človeka prikladá malý význam. Poskytuje tak svetoobraz, v ktorom je človek ako hodnotovo orientovaný tvor hľadajúci zmysel úplne osamotený v hodnotovo vyprázdnenom a nezmyselnom vesmíre. Táto paradigma umožňuje pravdivo poznávať množstvo vecí, ale nie to, čo sa nás bytostne dotýka. Zároveň splošťuje naše videnie sveta, nášho miesta v ňom a tým aj naše hodnotové postoje. Ak sa človek vníma ako jediná vedomá bytosť vo vesmíre, odcudzuje sa tým voči prírode a kozmu. Ak sa človek vníma ako výsledok evolučného zápasu o prírodné zdroje a svoje hodnoty chápe len ako výsledok evolučnej adaptácie, ospravedlňuje si tým svoje prirodzené egoistické sklony. Tie sa potom často preklápajú do životného nastavenia, v ktorom človek usiluje o maximalizáciu vlastnej moci, statusu a bohatstva, čo sa na spoločenskej úrovni premieta do chápania ekonomického rastu ako dôležitého spoločenského cieľa a rastu zisku ako dôležitého podnikateľského cieľa. To napokon vedie k majetníckemu vnímaniu planéty a drancovaniu jej prírodných zdrojov, čoho dôsledkom je dnešná globálna ekologická kríza. Materializmus filozofický sa tak ľahko premieňa na materializmus hodnotový. Ďalším dôsledkom tohto svetoobrazu je aj veľmi sploštená predstava o povahe mysle a vedomia a význame vnútornej skúsenosti, ktorá preniká mnohými vedami. Dnešná veda chápe vedomie, myseľ a vnútornú skúsenosť len ako subjektívne odrazy objektívnych elektrochemických procesov mozgu, ktoré sa riadia, tak ako hocijaký iný hmotný systém, fyzikálnymi zákonmi. Bohatý duševný svet človeka tak má byť dôsledkom elementárnych, bezduchých síl prírody. To, ako z elektrochemickej aktivity mozgu vyviera subjektívna skúsenosť, ale tvorí pre vedu nepreniknuteľnú záhadu. Na rozdiel od iných záhad, v otázke vedomia nemáme ani vhodný konceptuálny aparát a metodológiu na jej vyriešenie. Paradoxne tak tomu, čo je predpokladom akéhokoľvek poznania - vedomiu - rozumieme najmenej. Toto ploché chápanie mysle ako čohosi uzavretého v lebke má opäť aj praktické dôsledky - málokedy si uvedomujeme, že naše politické zriadenia, sociálne inštitúcie a ekonomické vzťahy nie sú ničím iným, než vonkajším, pozorovateľným odrazom nášho vnútorného kolektívneho prežívania. Mnohé dobre mienené politicko-ekonomické reformy sú potom nesprávne zamerané iba na opravovanie vonkajších, viditeľných aspektov a ignorujú potrebu adresovať vnútorný priestor spoločnosti.

 

Nová vedecká paradigma a celostná veda

 

Veda má tendenciu vysvetľovať pozorovateľné javy prostredníctvom iných pozorovateľných javov. Z vlastnej skúsenosti však vieme, že naše vonkajšie, pozorovateľné prejavy majú príčinu v našej mysli, že vonkajšie niekedy vyplýva z vnútorného a že tie najhlbšie príčiny sú zároveň tie najskrytejšie. Priamo naše vnútro obsahuje bezprostredný dôkaz existencie vecí, ktoré prekračujú čisto hmotný obraz reality. Nedostatočnosť súčasnej vedeckej paradigmy si začínajú uvedomovať aj čoraz širšie vrstvy vedcov po celom svete a preto vznikol v roku 2014 manifest postmateriálnej vedy, pod ktorý sa podpísalo množstvo vedcov svetového formátu. Nové objavy a teórie v oblasti neurovedy, kvantovej fyziky,  systémovej biológie, hlbinnej psychológie, psychoimunológie, parapsychológie a filozofie mysle volajú po potrebe novej paradigmy, ktorá by opustila mechanické uvažovanie a vnímala by svet ako živý celok, na mnohých úrovniach prepojený. Rôzni myšlienkoví priekopníci a inštitúcie začínajú formulovať princípy tejto paradigmy: prírodu treba chápať ako systém komplexne prepojených procesov, ktoré vykazujú známky inteligencie; kauzalita môže fungovať nielen z častí smerom k celku, ale aj opačne, a nielen z minulosti do budúcnosti, ale aj opačne; vedomie nie je epifenomén hmoty, ale základný aspekt reality; myseľ nie je len ľudský fenomén a myšlienky vedia kauzálne pôsobiť na hmotu; ľudské telo ovplýva energetickými poliami, ktoré majú zásadný vplyv na zdravie; informácie o svete sa dajú získať aj mimozmyslovou cestou; podvedomé mechanizmy vplývajú na konštrukciu vedeckých modelov a interpretáciu faktov a pre vedcov je preto sebapoznanie rovnako dôležité ako poznanie sveta. História vedy ukazuje, že opustenie mylných východiskových predpokladov často vedie k formulácií úplne nových teórií, ktoré v starej paradigme nie sú ani mysliteľné. Nová vedecká paradigma by mohla vyvolať vlnu tvorivosti, ktorá by viedla k novej vede - celostnej vede, schopnej nereduktívne uchopiť všetky dimenzie človeka a všetky módy poznávania. Táto nová paradigma si pritom môže zobrať inšpiráciu z mnohých filozofických perspektív a duchovných tradícií východu aj západu. Antropológia ukazuje, že už prvé ľudské spoločenstvá mali vzťah k duchovnu. Duchovno je veľmi široký pojem, môžeme však pod ním chápať súbor kozmologických presvedčení a meditačných techník založených na predstave, že človek má s vesmírom či prírodou určité vnútorné spojenie. Tieto filozofické perspektívy a duchovné tradície vychádzajú z intuície o jednote reality a prikladajú vedomiu, mysli a vnútornej skúsenosti oveľa väčší význam - chápu ich nie ako odrazy hmotných procesov, ale ako fundamentálne a neredukovateľné vrstvy reality s vlastnými zákonmi fungovania. V tejto perspektíve dnes známe fundamentálne fyzikálne sily nemôžu byť konečnou príčinou všetkých biologických, psychologických a kultúrnych javov, pretože tieto sú zapríčinené takými silami a riadia sa takými zákonmi, ktoré dnešná veda nepozná a v súčasnom nastavení ani spoznať nemôže. Celostná veda by mala byť schopná obsiahnuť aj duchovnú dimenziu človeka a integrovať poznanie nachádzajúce sa v rôznych duchovných tradíciách bez toho, aby nekriticky prijímala akékoľvek náboženské dogmy alebo duchovne orientované koncepty. V sekcii o celostnej vede popisujeme, akým smerom by sa jednotlivé vedy mohli rozvinúť, ak by boli zasadené v novej paradigme. Nejde však len o pokrok v poznaní sveta - ide predovšetkým o hlbšie sebapoznanie, v zmysle antického hesla "Poznaj sám seba". Celostná veda by mohla poskytnúť taký obraz človeka, sveta a ich vzťahu, v ktorom je ľudské bytie vnútorne spojené s bytím sveta oveľa hlbším spôsobom, než si dnes predstavujeme a v ktorom hodnoty empatie, ekologickej uvedomelosti, poznania, slobody a otvorenosti naberajú nový, hlbší význam.