Pre rôznych ľudí Vianoce predstavujú rôzne udalosti. Pre niektorých sú iba synonymom stresu, obchodnej horúčky a preplnených ulíc. Pre iných predstavujú predovšetkým čas odpočinku a opätovného zblíženia sa s rodinou. Veriaci pokladajú darčeky aj čas s rodinou iba za sekundárne aspekty vianočného obdobia, pretože skutočný význam Vianoc pre nich spočíva v oslave narodenia Ježiša Krista. Vianoce sú pre veriacich predovšetkým sviatkom duchovným. Keďže sú Vianoce u nás hlboko zakoreneným kresťanským sviatkom, väčšina veriacich automaticky prijíma ako samozrejmosť, že Ježiš Kristus sa narodil práve v tomto období.
Keď sa však pozrieme do histórie, tento fakt až tak samozrejmý nie je. Biblia sa nijak o dátume narodenia Krista explicitne nezmieňuje. V pasáži, kde sa narodenie Krista spomína (Lukáš 2:8-20), sa hovorí o pastieroch, ktorým sa pasúc ich stáda zjavil anjel, aby im zvestoval príchod Ježiša na zem. Pastieri však nepasú svoje stáda v decembri. Mnohí biblickí učenci si preto myslia, že narodenie Krista v skutočnosti pripadá skôr na apríl alebo máj, niektorí hovoria aj o októbri.
Prečo teda oslavujeme Vianoce v decembri? V prvých storočiach nášho letopočtu sa Vianoce nijak formálne neoslavovali. Rôzne kresťanské skupiny a sekty oslavovali zmŕtvychvstanie Krista, avšak nie narodenie. Prvé zaznamenané Vianoce sa slávili v Ríme v roku 336. Až okolo roku 350 n.l. boli pápežom Júliom I. Vianoce stanovené ako oficiálny kresťanský sviatok, ktorý sa má sláviť práve 25. Decembra. Prečo si vybral práve tento dátum? Jedno z vysvetlení je to, že evanjéliá (Matúš 27:62, Marek 15:41, Lukáš 23:53, Ján 19:42) hovoria o smrti Ježiša počas židovského sviatku Pesach (Pascha, angl.Passover). Ten sa konal v 1. storočí 25. marca. Keďže sa verilo, že Ježiš musel byť splodený v ten istý deň ako umrel, slávil sa aj sviatok Zvestovania Panny Márie (Lukáš 1:26-38) v tento deň. A keď k 25. marcu pripočítame 9 mesiacov tehotenstva, dostaneme práve 25. decembra. Existuje však aj iné vysvetlenie. Musíme sa pozrieť na celkový historický kontext. V tom čase sa kresťanstvo a raná cirkev rozvíjali v rámci rozsiahleho rímskeho impéria. Len v roku 313 bolo kresťanstvo Milánskym ediktom, vydaným cisárom Konštantínom, zrovnoprávnené, a kresťania prestali byť štátnou mocou prenasledovaní. A bolo to iba v roku 325, na prvom ekumenickom koncile v Nicei, organizovanom opäť cisárom Konštantínom, kde sa zišlo vyše 300 biskupov, aby sa zhodli na základných doktrínach kresťanstva. Na tomto koncile sa napríklad prijalo aj záväzné chápanie božskej podstaty Ježiša Krista ako súpodstatného s Bohom-Otcom. Hoci to bol pre kresťanstvo kľúčový a definujúci moment s dopadom na celú jeho budúcnosť, v tom čase ešte zďaleka nebolo jediným a ani dominantným náboženstvom. V Rímskej ríši boli stále veľmi populárne staré pohanské kulty, pričom tri z nich mali svoje dôležité sviatky práve 25. decembra. Prvým bol kult boha Mithru, čo bolo pôvodom perzské božstvo, populárne najmä v armáde a medzi vyššími vrstvami rímskeho obyvateľstva. Druhým bol kult boha neporaziteľného slnka (Sol Invictus), ktorý bol veľmi populárny medzi širokými masami a ktorý sa oslavoval hrami, závodmi vozov a všeobecnou zábavou. A nakoniec to boli starobylé saturnálie, oslavy významného rímskeho boha Saturna, ktoré sa konali takisto koncom decembra. Pre presadenie kresťanstva medzi masou bolo potrebné spraviť kresťanstvo populárnym - spojiť ho s ľudovými zvykmi a rituálmi, ktoré mali v tom čase už dlhú tradíciu. Táto stratégia sa ukázala ako veľmi úspešná. V starovekom svete totiž existovalo množstvo kultov, ktoré oslavovali príchod, návrat alebo zrodenie rôznych slnečných bohov práve okolo konca decembra. Súvisí to s tým, že v tomto čase sa odohráva kozmický úkaz známy ako zimný slnovrat, kedy sa na severnej pologuli po najkratších dňoch v roku začínajú dni opäť predlžovať a slnko sa teda “vracia”. Toto obdobie nebolo iba v Ríme, ale prakticky na celom svete obdobím sviatkov. V germánskych a severských kmeňoch bolo toto obdobie označované ako Jul (angl.Yule) a oslavy vrcholili práve okolo 25. decembra. Keltskí druidi zakladali v tento dátum na posvätných miestach ohne, aby oslávili navracajúcu sa silu slnka, a takéto oslavy sa pravdepodobne odohrávali aj v známom Stonehenge. Aj v severnej amerike boli identifikované miesta, kde pôvodní obyvatelia slávili zimný slnovrat. V hinduizme sa návrat dlhších dní slávi začiatkom januára vo festivale Makara Sankranti, venovanom božstvu slnka Surya. Návrat slnka, ktoré prinášalo teplo a umožňovalo vznik nového života, bol jedným z najdôležitejších sviatkov mnohých starovekých kultúr, ktorých život bol úzko spojený s prírodou a s poľnohospodárstvom, ktoré sa riadi slnečný cyklom.
Privlastnenie si týchto sviatkov kresťanstvom mu umožnilo splynúť s pôvodnými pohanskými tradíciami a získať si tak popularitu medzi širokými masami . Tento fenomén sa pritom netýkal iba zasadenia narodenia Ježiša Krista do zimného slnovratu. Katolícka cirkev bola v šírení svojho učenia pragmatická, a napriek tomu, že bojovala rôznymi prostriedkami proti pôvodnej pohanskej spiritualite - od teologickej argumentácie, cez politickú machináciu a konvertovanie kniežat a kráľov až po otvorené prenasledovanie prívržencov pohanskej viery - zároveň rôzne pohanské prvky úspešne asimilovala do kresťanstva. Pohanské legendy a deity sa pretransformovali do lokálnych, neoficiálnych kultov svätých. Na pôvodných svätých miestach (lúkach, hájoch, prameňoch) pohanských náboženstiev neskôr vyrástli kresťanské kostoly, prípadne sa pohanské svätyne prerobili na chrámy kresťanstva. Napríklad kostol Santo Stefano v Bologni je vybudovaný na pozostatkov chrámu zasväteného egyptskej bohyni Isis, chrám Notre-Dame-de-Taur vo francúzskom Toulouse je niekdajším miestom Mithraického kultu a kostol Saint-Pierre v Paríži bol vystavaný na mieste zasvätenom keltskej deite Lugus. Túto inkorporáciu pohanských motívov do katolíckeho kresťanstva neskôr kritizovali niektoré fundamentalistické kresťanské odnože ako mormoni, svedkovia jehovovi alebo adventisti. V raných amerických kolóniách vtedajší puritáni dokonca zakázali z týchto dôvodov sláviť Vianoce. Pri stanovovaní dátumu narodenia Krista do obdobia pohanských sviatkov však zrejme nešlo iba o pragmatický kalkul. Pozrime sa na niekoľko citátov z biblie:
“Potom k nim Ježiš znova prehovoril: ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť v tme, ale bude mať svetlo života” (Ján, 8:12)
“Tam sa pred nimi premenil: tvár sa mu zaskvela sťa slnko, a rúcho mu zbelelo ako svetlo” (Matúš, 17:2)
“V pravej ruke držal sedem hviezd, z jeho úst vychádzal ostrý dvojsečný meč a jeho tvár bola ako keď slnko svieti v plnej sile” (Zjavenie Jána, 1:17)
Vidíme, že postava Ježiša Krista podľa biblie v sebe nesie určite typické charakteristiky slnečného božstva - je stotožňovaná so slnkom a so svetlom. Zároveň vieme, že Ježiš mal byť podľa biblie zrodený z panny Márie. Slnečné charakteristiky, zrodenie z panny a narodenie v čase zimného slnovratu pritom nie sú unikátnymi prvkami kresťanského príbehu, ale naopak sú veľmi typickými znakmi rôznych bohov a hrdinov starovekého sveta. Naraz sa tieto charakteristiky vyskytujú podľa dostupných zdrojov v postavách perzského Mithru a gréckeho Dionýza. Mithra mal byť podobne ako Kristus zrodený z panny 25. decembra a dokonca svedkami jeho príchodu na svet mali byť takisto pastieri. Grécky boh Zeus mal podľa gréckej mytológie oplodniť pannu Persefonu, aby porodila poloboha Dionýza, takisto na 25. decembra. Staroveké mytológie intenzívnou kultúrnou interakciou medzi jednotlivými národmi veľmi často splývali, predstavy o jednotlivých božstvách sa navzájom premiešavali a preto možno badať medzi starovekými božstvami množstvo korešpondencií. Niektorí preto mýtus o Dionýzovi považujú za helenizáciu pôvodného egyptského mýtu o bohyni Isis, ktorá mala ako panna porodiť egyptského slnečného boha Hora. Egyptské sošky zobrazujúce Isis s malým Horom na kolenách alebo v náručí dokonca pripomínajú vyobrazenia panny Márie s malým Ježišom.
Samotný motív zrodenia z panny je však ešte starší - podobný príbeh vidíme už v Babylone, kde je božský syn Tammuz porodený pannou Semiramis. Na indickom kontinente sa tradične chápe Buddha ako zrodený z panny menom Maya. Spasiteľ Krishna, syn boha Vishnu, sa mal narodiť panne Devaki. A napokon synovia pozemskej ženy a božského otca mali byť podľa mýtov aj grécki polobohovia Adonis, Herkules a Perseus, zakladatelia Ríma Romulus a Remus , egyptský faraón Amenhotep III, macedónsky dobyvateľ Alexander Veľký alebo čínski filozofi Konfucius a Lao’C.
Čo sa slnečných charakteristík týka, Slnko bolo najuctievanejší kozmický objekt a slnečných bohov mala prakticky každá polyteistická kultúra. Egypťania prisudzovali slnečné kvality okrem Hora ešte bohu Ra-Atum. Kelti videli slnečné kvality v deitách Belenus a Grannus. Hinduisti majú slnečného boha Surya. Slnečný boh Aztékov sa volal Tōnatiuh. Gréci mali svojho Apollóna a Heliosa. Tento zoznam obsahuje desiatky slnečných deít z rôznych kútov sveta.
Čo toto všetko znamená pre postavu Ježiša Krista a jeho príbeh? Niektorí religionisti to interpretujú tak, že kresťanstvo nie je nič iné, než mix helénskej, egyptskej a židovskej mytológie, ktoré si rímska štátna správa vhodne namixovala, aby dala vznik štátnemu náboženstvu, s ktorým by sa vedeli stotožniť čo najširšie vrstvy obyvateľstva. Niektorí dokonca idú tak ďaleko, že tvrdia, že historický Ježiš ani neexistoval a jedná sa o umelo vytvorenú legendu. Historici, aj tí sekulárni, sa ale zhodujú, že Ježiš ako historická postava skutočne existoval a pôsobil v rímskej provincii Judea okolo začiatku nášho letopočtu, bez ohľadu na to, čo píše biblia. Ako to skutočne bolo s narodením Ježiša sa ani nikdy nedozvieme. Je pravdepodobné, že niektoré mytologické motívy známe z helénskej, orientálnej alebo židovskej tradície boli vložené priamo do evanjelií, v snahe spraviť kresťanskú legendu prístupnejšou a autentickejšou pre antického človeka. Ale možné je aj to, že tieto motívy sa v živote Ježiša skutočne vyskytovali a že medzi starými mytologickými príbehmi a kresťanským príbehom je určitá autentická vnútorná súvislosť, nielen vonkajšia podoba. V čom by táto súvislosť mohla spočívať? Čo spája slnečné charakteristiky, zrod z panny a božský pôvod?
Všetky tieto atribúty treba chápať symbolicky, ako odkazy na hlbšie skutočnosti. Slnko dnes chápeme ako hviezdu, ako zmes vodíka, hélia a iných plynov, vnútri ktorého prebiehajú jadrové reakcie, z ktorých vzniká teplo a svetlo nesené fotónmi na Zem. Staroveké kultúry však videli v Slnku viac, než astronomický a fyzikálny objekt. Staré kultúry si uvedomovali spojitosť medzi slnečnou energiou, životom a plodnosťou a to bol celkom určite jeden z dôvodov uctievania slnka a slnečných bohov. Ale pravdepodobne existuje ešte hlbší dôvod. Podobne ako celú prírodu a kozmos, aj slnko ako ich veľmi významnú súčasť chápali staré kultúry oduševnene, ako objekt majúci určitú formu vedomia a zároveň ako fyzickú, pozorovateľnú manifestáciu určitých božských kvalít. Božská dimenzia sa často spájala so vznikom života a Slnko je objekt, vďaka ktorému získavajú organizmy energiu na svoje životné procesy. Slnko tiež predstavuje majestát a silu, čo sú takisto typické božské atribúty. Teplo, ktoré zo slnka žiari, sa spája s láskou, ktorá na pocitovej úrovni hreje. Svetlo, ktoré zo slnka žiari, sa spája s poznaním a porazením temnoty a nevedomosti. Hrdina či boh, ktorý bol spájaný so slnkom, bol zosobnením týchto kvalít a princípov, ako to môžme vidieť aj v postave Ježiša, ktorého dva dôležité motívy v evanjéliách boli láska a svetlo. Takéto vnímanie slnka transcenduje skúsenosť zmyslov a je svojou povahou mystické, idúce za viditeľné prejavy do vnútorných, metafyzických kvalít, ktoré staré kultúry v slnku vnímali. Ďalej panenskosť symbolizovala čistotu - prekonanie prízemných inštinktov, zušľachtenie telesných potrieb a odpútanie sa od diktátu hmoty. Iba takto čistá bytosť mala byť podľa niektorých legiend schopná do seba prijať boží impulz a porodiť na Zemi božské dieťa. Napokon božský pôvod v legendách značí, že daný jedinec má k ľudstvu špeciálny vzťah - spravidla bývalo jeho úlohou sprostredkovať ľuďom duchovné či morálne poznanie, napomôcť k rozvoju kultúry a vzdelanosti, darovať remeslá, vedy, jazyk alebo písmo, alebo priviesť ľudstvo na správnu cestu vývoja.
Vidíme teda, že motív slnečného boha, vyslaného z duchovnej sféry a zrodeného pannou, ktorého úlohou je priniesť na Zem duchovné svetlo, je zmesou prastarých mystických motívov, ktoré sa v rôznych podobách vyskytovali v mnohých kultúrach sveta. Niektorí kresťania akékoľvek spájanie osoby Ježiša Krista s pohanskými kultami vnímajú negatívne, ako relativizovanie jeho významu, ako ohrozenie jeho unikátneho postavenia jediného pravého Božieho syna. Takýto postoj má dve hlavné príčiny. Prvou je to, že história šírenia kresťanstva je zároveň históriou potláčania všetkých možných pohanských kultov a kresťanských heréz, takže snahu o odlíšenie voči iným náboženstvám má kresťanstvo hlboko historicky zakorenené. Druhou je, že na mnohých miestach biblie, najmä v starom zákone, Boh vyslovene zakazuje uctievanie iných božstiev (napr. Iziáš 43:10, Exodus 20:3, Jeremiáš 25:6, Deuteronómium 5:7, 8:19 a ďalšie). Aj v novom zákone (Ján 14:6) sa Ježiš vyjadruje nasledovne:
“Ja som cesta, pravda i život. Nik nepríde k Otcovi, ak nejde cezo mňa.”
Tieto biblické citáty ustanovujú monoteizmus, vieru v jediného Boha-stvoriteľa, čo bola v antickom svete, plnom polyteistických kultov, nová myšlienka. Samotná myšlienka monoteizmu však nevylučuje to, že aj v pôvodných pohanských kultoch sa mohla prejavovať autentická duchovnosť, že aj v nich sa mohli odzrkadľovať určité kvality božskej sféry. Je to až cirkevná, teologická interpretácia týchto biblických pasáží, ktorá v záujme šírenia kresťanstva tvrdí, že jediná autentická spiritualita sa vyskytuje výlučne iba v kresťanskej (a prípadne židovskej) tradícii a že všetky ostatné formy náboženstiev a duchovna boli a sú iba znôškou primitívnych fantázii, sebaklamov a činnosti diabla. Takýto pohľad však nie je ničím iným, než pocitom nadradenosti odetým do náboženského šatu. Uznaním duchovnej autenticity a vnútornej hodnoty predkresťanských foriem spirituality totiž postavenie či význam príchodu Krista na Zem nijak neklesá. Ak by sme pripustili možnosť existencie duchovnej roviny a jej interakcie s pozemskou sférou, tak pohanské slnečné deity zrodené z panien možno chápať ako nositeľov čiastkových duchovných kvalít, ktoré sa až v Ježišovi manifestovali naplno a najjasnejšie - takto sa na vzťah predkresťanských mystérií a kresťanstva pozerá ezoterný prúd kresťanstva, ktorý postave Krista prikladá centrálny význam a vidí v ňom Logos, poriadok sveta, teda najvyššiu, avšak nie jedinú formu vtelenia božskej dimenzie do pozemskej sféry. Stanovenie narodenia Ježiša Krista v 4. storočí do obdobia zimného slnovratu teda nemuselo byť iba pragmatickým krokom pre začlenenie pohanských sviatkov do kresťanstva, ale uznaním vnútornej súvislosti a kontinuity medzi pohanskými slnečnými božstvami a samotným Kristom ako najdokonalejším stelesnením slnečných božských kvalít.
Ak vezmeme do úvahy celý historický a mytologický kontext, vidíme, že Vianoce majú oveľa staršie a hlbšie korene, než si bežne uvedomujeme. Vianoce sú v konečnom dôsledku tým, za čo ich považujeme. Význam im dávame my sami. Môžme ich chápať ako obdobie darčekov alebo ako oslavu významnej udalosti konkrétneho náboženstva. Tento článok sa snažil ukázať, že je možný ešte iný pohľad - môžme ich chápať aj mysticky, teda tak, ako toto obdobie chápali staré kultúry - ako oslavu prenikania duchovného svetla do nášho pozemského sveta.