V minulej časti sme si položili otázku, odkiaľ sa naše vedomie, ktoré vytvára priestor pre všetku našu skúsenosť, vo vesmíre vôbec zobralo. Pozrime sa dve formy odpovede na túto otázku, ktoré sú z metafyzického hľadiska na opačných póloch.
Prvou je moderná, vedecká, materialistická odpoveď. Vedomie je podľa vedy akýmsi vedľajším produktom elektrochemickej aktivity mozgu. Veda zatiaľ nevie, ako mozog toto vedomie - subjektívnu skúsenosť- vytvára, a v súčasnosti ani nemá víziu, akými metódami by sa táto otázka dala zodpovedať. Aj keby sme totiž dokonale poznali anatómiu a funkčné mechanizmy mozgu, toto poznanie by stále bolo popísané v jazyku biologických tkanív, chemických reakcií, elektrických signálov, alebo jazykom spracovania informácie. Subjektívna skúsenosť je však úplne iná kvalita, ktorá z takéhoto vonkajšieho popisu nie je nijak odvoditeľná. Ako vysvetľujeme v samostatnom blogu, vedomie je pre súčasnú vedu záhada.
Ak sa na to pozrieme z hľadiska evolučnej histórie, tak vedomie, v podobe, ako sa prejavuje v človeku, je vlastné iba nášmu druhu, homo sapiens sapiens. Ten sa vyvinul z ranejších foriem ľudoopov počas posledných približne 100 000 rokov. Celý evolučný proces vedúci od najjednoduchších jednobunkových organizmov až k človeku bol vedený náhodnými mutáciami, ktoré nemali žiaden cieľ, smerovanie, či účel. Samotný vznik života bol takisto náhodou, výsledkom doposiaľ nepochopených elektrochemických reakcií v praoceánoch Zeme. A samotná Zem bola utvorená pôsobením fyzikálnych síl, ktoré postupne formovali vesmírnu hmotu, ktorá vznikla - opäť náhodou, či skôr bez zmyslu a účelu - v okamihu veľkého tresku pred vyše 13 miliardami rokov. Keď si to zhrnieme, tak vo vedeckom obraze naša subjektívna podstata - vedomie - je len vedľajším produktom postupných náhodných evolučných dejov, ktoré boli započaté v dôsledku planetárnej náhody, ktorá sa mohla odohrať len vďaka prvotnej kozmickej náhode. Metaforicky povedané, vedomie je podľa modernej vedy vedľajší efekt náhody na tretiu. Snaha vidieť vo vedomí čosi viac je podľa vedy len zbožným prianím naivných ľudí, ktorí sa nevedia zmieriť so svojou kozmickou bezvýznamnosťou.
Druhá forma odpovede je pohľad nachádzajúci sa vo viacerých filozofických a duchovných tradíciách, ktorý tu budeme volať pre zjednodušenie duchovná odpoveď. Táto stavia celý vedecký pohľad na hlavu. Podľa tohto pohľadu je prvopočiatkom, zdrojom a príčinou všetkej existencie práve akási kozmická, inteligentná, vedomá a tvorivá sila, ktoré nesie v rôznych tradíciách rôzne názvy - absolútno, Boh, Allah, Brahman, Jehovah, Demiurg, atď . Z tohto zdroja vyvierajú ostatné vrstvy stvorenia, duchovné aj fyzické. Celý stvorený vesmír je utkaný určitými formotvornými princípmi, kozmickými silami, ktoré sú “myšlienkami” kozmického “rozumu”. Tieto tvorivé kozmické sily majú formovať okrem jemnejších vrstiev reality aj nami pozorovateľnú prírodu a rovnako aj človeka. Táto intuícia je vyjadrená v starom hermetickom hesle “ako hore, tak aj dole” alebo v kresťanskom “ako v nebi, tak aj na zemi”. Ľudské vedomie je v tomto pohľade akousi maličkou, v skutočnosti len veľmi málo vedomou “iskrou” vedomia kozmu a ľudská inteligencia a tvorivosť sú len veľmi slabými odleskami kozmickej inteligencie a tvorivosti. V kresťanstve je táto myšlienka vyjadrená tak, že Boh stvoril človeka na svoj obraz. Vďaka tomuto vnútornému spojeniu má byť človek v špecifickom vzťahu s týmto kozmickým vedomím a cesta k poznaniu tohto kozmického vedomia vedie cez vlastné vedomie. To je dôvod, prečo sa v rôznych duchovných tradíciách kladie taký dôraz na cestu do vlastného vnútra, na meditačné a introspektívne praktiky, na spoznávanie samého seba. Spoznávaním seba má totiž človek spoznávať aj princípy, ktorými bol tvorený svet vrátane človeka samého - ako sme uviedli v predchádzajúcej časti, človek spoznáva v plnosti určitú vec vtedy, keď vnútorne obsiahne princípy, ktoré ju vytvorili. Medzi duchovnou, mentálnou a telesnou konštitúciou človeka a stavbou vonkajšieho vesmíru a prírody tak majú existovať určité korešpondencie. Poznatky o týchto korešpondenciách a ich využití sú vlastne metafyzickým základom pre praktiky alchýmie a astrológie, ktoré boli v nejakej forme rozvíjané asi v každej vyspelej starovekej kultúre. Pojmy kozmické vedomie, kozmický rozum, kozmické myšlienky a kozmická inteligencia sa vymykajú tradičným psychologickým definíciám týchto pojmov a treba ich chápať obrazne ako niečo, čo vykazuje vnútornú súvislosť s našim ľudským mentálnym prežívaním, avšak je zároveň omnoho bohatšie, plnšie a pre nás vo svojej bohatosti nepostihnuteľné.
Vidíme, že na otázku, kto vlastne sme, existujú dve radikálne odlišné odpovede, ktoré ponúkajú úplne inú, v určitom zmysle prevrátenú perspektívu, podobne ako keď súperili ptolemaiovská a kopernikovská perspektíva o to, či sa Slnko točí okolo Zeme, alebo Zem okolo Slnka. Tu stojíme pred otázkou, či je vedomie produktom hmoty, ako hovorí vedecký pohľad, alebo hmota produktom vedomia, ako hovorí duchovný pohľad. Evidentne nemôžu mať obe pravdu. Možno však možno nenesie celú pravdu ani jedna perspektíva - pravda sa môže nachádzať v redefinovaní pojmov hmota a vedomie takým spôsobom, že obe perspektívy splynú do jednej. Otázka o metafyzickej povahe vedomia, mysle a kozmických síl je tisícročia otvorená filozofická otázka a odpoveď na ňu sa tak skoro asi nepodarí nájsť. A možno aj nikdy, pretože samotný pojem odpoveď naznačuje jej verbálnu podobu - ako však ukážeme v inom blogu, fundamentálne metafyzické pravdy, o poznanie ktorých usiluje filozofia, možno nie sú vôbec verbalizovateľné a vyjadriteľné v ľudských konceptoch. Obe perspektívy treba chápať ako určité mapy reality, a ako sa hovorí, mapa nie je územie. Tak, ako existujú rôzne druhy máp - turistické, cestné, vojenské, atď., tak aj každý model reality je určitou abstrakciou, zjednodušením - niektoré aspekty zdôrazňuje a iné vynecháva. Realita bude vždy bohatšia, než čo je akýkoľvek model reality schopný opísať. Metafyzická otázka o "skutočnej" povahe reality je preto v určitom zmysle sekundárnou otázkou. Podstatné je, ako dobre nám ktorá mapa slúži na navigáciu - čiže aké dôsledky má adoptovanie tej-ktorej perspektívy na praktický život a na naše spôsoby poznávania sveta. A tu sú podstatné rozdiely. Pre poznávanie platí, že kým materialistická perspektíva sťahuje vysvetlenia a príčiny všetkých javov na hmotnú úroveň, duchovná perspektíva, tým, že umožňuje uvažovať vo viacerých rovinách reality, dáva možnosť pochopiť každý jav vo všetkých preň relevantných rovinách, bez skresľujúcich redukcií. Fyzikálne vysvetlenie fungovania napríklad auta by platilo rovnako dobre aj v duchovnej perspektíve, ale vysvetlenia fungovania človeka sú v duchovnej perspektíve bohatšie, pretože okrem hmotných zákonov, ktorými sa riadi telo človeka, sa k slovu dostávajú aj ďalšie zákony, ktorými sa riadi jeho biologická, psychologická a duchovná dimenzia. Pre praktický život zas platí, že kým materialistický pohľad zbavuje človeka jeho kozmického významu, no zároveň mu poskytuje ospravedlnenie pre egoistické životné nastavenie, duchovný pohľad pôsobí presne opačne - dáva človeku kozmický význam a zároveň v ňom posilňuje empatiu prirodzene vyplývajúcu z pochopenia prepojenosti medzi človekom a prírodou a ľuďmi navzájom. Na rozdiel od kultúrne determinovaných morálnych kódexov a konvencií, ktoré si často navzájom protirečia, je empatia nadkultúrna hodnota a je základom akejkoľvek morálky.
Pozrime sa v skratke na historický vývoj týchto perspektív na západe. Po väčšinu ľudskej histórie prevládala duchovná perspektíva. Už praveké kultúry mali vieru v duchov prírody, ako to dokladajú jaskynné maľby a zachované šamanské rituály, ktoré prežili v komunitách indiánov a inuitov odtrhnutých od moderného sveta. Prvé civilizácie uctievali bohaté panteóny bohov, ktoré dnes chápeme ako personifikácie prírodných síl, emócií alebo hodnôt. Predstavy o týchto božstvách sa často presúvali z jednej kultúry do druhej, premiešavali s pôvodnými božstvami a synkreticky tvorili božstvá nové - grécky Kronos je rímsky Saturn, babylonský Nergal je rímsky Mars, egyptský Osiris je grécky Dionýzos, atď. Neskôr sa začali objavovať prvé monoteistické náboženstvá, ktoré uznávali jediného Boha - stvoriteľa. Najznámejšie sú zoroastrianizmus a judaizmus, ktoré vznikli niekedy v 2. tisícročí pred Kristom. Menej známy je fakt, že aj v starovekom Egypte sa počas vlády inovátorského faraóna Achnatona v 14. storočí pred Kristom zaviedol na niekoľko desaťročí monoteizmus. Antickí Gréci, ktorí mali tiež svoj panteón bohov, však vyvinuli unikátnu metódu chápania sveta - filozofiu - a položili tak základy európskej myšlienkovej kultúry, z ktorých čerpáme dodnes. Grécki filozofi transformovali pôvodné božstvá do abstraktnejšej predstavy a prírodu videli ako hmotu preniknutú myšlienkami, ktorých tvorcom je akýsi svetový intelekt, označovaný ako Nous. Názor o povahe týchto myšlienok sa vyvíjal - kým Platón si predstavoval transcendentné a nemenné idey, podľa ktorých vzoru je zhotovený hmotný svet, Aristoteles vnímal formotvorné princípy ako vnútornú vlastnosť, dušu samotných predmetov. Po gréckej filozofii nasledoval kultúrny impulz kresťanstva. V kresťanskej teológii, ktorá do veľkej miery inkorporovala grécke zmýšľanie, sa grécka predstava o ideách cez diela cirkevných otcov ako Klement Alexandrijský, Origenes alebo Svätý Augustín premenila na myšlienky Boha, stvoriteľa vesmíru, ktorý svojim Slovom-Logom stvoril poriadok sveta. V renesančnom myslení, v dielach Pica della Mirandolu alebo Marcilia Ficina, bola táto intuícia o formotvorných silách, ktoré vytvárali ako prírodu, tak aj človeka, stále prítomná. Renesancia bola jedinečným a mimoriadne tvorivým obdobím, kedy sa začala spochybňovať autorita katolíckej cirkvi, začala sa rozvíjať empirická vedecká metóda, no zároveň bolo celé poznanie ešte ukotvené v duchovnej kozmológii, ktorá bola inšpirovaná prvkami židovskej kabaly, egyptsko-gréckeho hermetizmu, mysterijných náboženstiev staroveku a kresťanskej mystiky. Postupne sa však táto intuícia duchovného sveta začala spolu s narastajúcimi úspechmi materialistickej vedy a pod tlakom moderného myslenia vytrácať. Prvým dôležitým impulzom bolo matematicko-mechanické videnie sveta, formulované predovšetkým Galileom, Newtonom a Descartom, ktoré na jednej strane umožnilo prudký rozvoj vedy a techniky, no zároveň začalo na celú prírodu pozerať ako na komplexný stroj, ako na veľké mechanické hodinky, ktoré pri stvorení nastavil Boh, ale ďalej už do nich nezasahuje. Druhým impulzom bolo hnutie osvietenstva, ktoré chcelo vyslobodiť ľudstvo z väzenia starých náboženských dogiem a vystavať civilizáciu na viere v pokrok, toleranciu, slobodu a vedeckú metódu. Hoci samotní Newton či Descartes a aj mnohí osvietenci boli hlboko veriaci, dali do pochodu myšlienkové prúdy, ktoré viedli k tomu, že predstava univerzálnej mysle sveta či kozmického vedomia začala strácať pôdu pod nohami, až sa postupne z oficiálneho vedeckého uvažovania úplne vytlačila a dnes prežíva prakticky len v ezoterickej literatúre, duchovných tradíciách a náboženstve. Štúdium tohto aspektu intelektuálneho vývoja západného sveta, ktorý sa označuje aj pojmom “odčarovanie sveta” je veľmi poučnou aktivitou, pretože osvetľuje cestu, akou sa západná myseľ dostala od svojej gréckej kolísky až k dnešnému videniu sveta.
Pre moderného, racionálneho a analyticky zmýšľajúceho človeka je v dôsledku tohto vývoja oveľa prijateľnejšia materialistická perspektíva, pretože sa opiera o to, čo je pozorovateľné, hmatateľné, uchopiteľné, merateľné, a na tomto hmotnom základe robí všetky filozofické dedukcie. Rolu tu ale zohráva aj častý odpor moderného človeka k čomukoľvek, čo sa označuje ako duchovné. Náboženstvá vo svojich náukách totiž zahŕňajú fenomény, postoje a históriu, ktoré sú dnešnému človeku veľmi vzdialené. Existencia duchovných bytostí, anjelov a démonov, patrí dnes do ríše fantázie. Zázraky konané prorokmi a svätými sa pokladajú za vedecký nemožné. Odvolávanie sa na autoritu nejakej svätej knihy je prehrešok proti rozumu. Starozákonný trestajúci a pomstychtivý Boh vyžadujúci slepú vieru zas nezodpovedá dnešnej predstave o morálnych ideáloch. A nakoniec história náboženských inštitúcií dokladá, že duchovné motívy vedia byť veľmi ľahko zneužité na udržiavanie mocenskej hierarchie. Odmietnutím celej filozofickej hodnoty duchovného pohľadu kvôli oficiálne hlásanej, inštitucionalizovanej dogmatike alebo historickým zlyhaniam cirkví však vylievame vaničku aj s dieťaťom. Je tiež potrebné dôsledne rozlišovať medzi duchovnou múdrosťou, ktorá sa zachytila v dielach určitých teológov, niekedy heretikov a kacírov, a prežívala prevažne v neoficiálnych a často potláčaných prúdoch, a vonkajšou náboženskou praxou, ktorá podávala širokej spoločnosti zjednodušené obrazy, povrchné vysvetlenia, pompézne rituály a často sledovala aj politicko-mocenské ciele.
Mnohých ľudí na intuitívnej úrovni predstava o duchovnej dimenzii bytia oslovuje, hoci im vzdelanie a rozum často bránia jej veriť. Analyticky a kriticky mysliaci človek s duchovnou intuíciou sa tak dostáva do určitej formy vnútorného rozporu, básnicky povedané do konfliktu srdca a rozumu. Je však tento konflikt nevyhnutný? Pripomeňme si teraz dôležitý aspekt poznávania, ktorý sme pomenovali v minulej časti série: abstraktnejšie a každodennej skúsenosti vzdialenejšie teórie vedia niekedy popísať javy hlbším spôsobom a obsiahnuť spojitosti, ktoré človek povrchným pozorovaním nepostrehne. Fundamentálne kozmické sily nemusia byť nijak zjavné a nemali by sme sa preto opierať iba o to, čo je zmyslami priamo zachytiteľné. Niekedy si neuvedomujeme, že aj fyzika, ktorá sa zaoberá práve hmotou, používa vo svojich vysvetleniach takisto neviditeľné sily a entity, ktorých povaha je metafyzickou záhadou. Napríklad gravitáciu nikto nikdy nevidel, avšak “veríme” jej existencii, pretože sú nám dôverne známe jej viditeľné prejavy. Čo ak existujú aj iné fundamentálne kozmické sily, ktoré neriadia pohyby hmotných telies, ale riadia biologickú, mentálnu a duchovné vrstvy reality? Takisto by sme ich nevideli nijak priamo, ale iba cez ich vonkajšie prejavy, ktoré by sa manifestovali v podobe pozorovateľných biologických, psychologických a kultúrnych javov. Problém materializmu spočíva práve v apriórnom popieraní možnosti existencie takýchto kozmických síl a vyšších vrstiev reality a snahe o vysvetlenie akýchkoľvek javov v prírode, človeku a kultúre iba prostredníctvom hmotných síl a zákonov.
To, že môžu existovať zatiaľ nepoznané sily, zákony a roviny reality alebo že sa v ne po väčšinu histórie verilo, však ešte neznamená, že skutočne aj existujú. Veda má dobrý dôvod, prečo sa usiluje o materialistické vysvetlenia všetkého - ide o aplikovanie princípu formulovaného už stredovekým filozofom Williamom z Ockhamu, známym ako Occamova britva, ktorý tvrdí, že sa nemajú vytvárať zbytočné súcna (v tomto prípade roviny reality) a že pri vysvetľovaní javov je to jednoduchšie vysvetlenie potrebné uprednostniť pred zložitejším (v tomto prípade vysvetlenie všetkého prírodného diania iba pomocou fyzikálnych síl). Ak by nám veda zakotvená v materialistickej paradigme dokázala uspokojivo vysvetliť všetky javy sveta, postulovanie nejakých ďalších, skrytých síl a rovín reality by bolo nezmyselné. Problém je v tom, že dnešná veda veľa fenoménov nevie uspokojivo vysvetliť a naráža tak na svoje hranice. O historickom vývoji, princípoch a nedostatkoch materialistického pohľadu na svet si povieme viac v ďaľšej časti tejto série.
Comments