• Vedomá veda

Koncept celostnej vedy 3: Zrod mechanicko-materialistickej paradigmy

Updated: Dec 8, 2019


V minulej časti sme si predstavili dve protichodné perspektívy - materialistický a duchovný obraz sveta. Teraz sa pozrieme bližšie na prvý z nich. V prvom rade treba vyjasniť samotný pojem materializmu, pretože môže označovať rôzne veci. V kontexte tohto blogu pod materializmom nemyslíme dialektický materializmus, čo bola doktrína, ktorú formuloval Karl Marx a podľa ktorej všetok spoločensko-historický progres vyplýva z meniacej sa materiálnej základne. A nemyslíme tým ani hodnotový postoj, v ktorom človek uprednostňuje hmotné statky pred inými hodnotami. Pod mechanicko-materialistickou paradigmou vo vede tu rozumieme súbor dvoch príbuzných presvedčení:


1) Metafyzické presvedčenie, že ultimátne existuje iba hmota (teda častice, silové polia a fyzikálne chápaná energia) a že všetky fenomény, vrátane biologických či mentálnych, kauzálne vyplývajú z vlastností a procesov hmoty, teda sú dôsledkom mechanickej interakcie jednotlivých prvkov hmoty. S tým sa spája aj presvedčenie, že aj mentálne či biologické procesy sú v princípe (aj keď nie prakticky) reduktívne (teda bezo zvyšku) vysvetliteľné prostredníctvom procesov a vlastností hmoty. Znamená to, že aj vedomie a myšlienky sú len kauzálne neúčinnými, subjektívnymi odrazmi objektívnych fyzických procesov mozgu. S tým sa spája aj viera v to, že neexistujú žiadne nadprirodzené či skryté zákony, sily a entity. Toto presvedčenie sa niekedy nazýva aj metafyzický naturalizmus.


2) Metodologické presvedčenie, že veda sa smie odvolávať pri svojich vysvetleniach iba na prirodzené, empirické, pozorovateľné a testovateľné javy a entity. Toto presvedčenie sa niekedy nazýva aj metodologický naturalizmus.


Metafyzický materializmus bol vo svojej najstaršej podobe formulovaný už v Antike. Grécki filozofi Leukippos a Demokritos predpokladali existenciu malých, nedeliteľných častíc, z ktorých sa skladá všetka hmota. Tieto nazvali atomos (doslova nedeliteľný), z čoho pochádza aj moderný pojem atómu. Podľa tejto teórie všetky pozorovateľné zmeny v prírode nie sú zmenami substancie, ale iba zmenami konfigurácie atómov v priestore a čase, čo je v podstate aj pohľad modernej vedy. Počas neskoršej antiky a stredoveku, v ktorom dominovala kresťanská kozmológia, bol materializmus skôr okrajovou pozíciou. K slovu sa opäť dostal až v neskorej renesancii, v čase, kedy začali prevládať mechanické predstavy o svete. Postupný vzostup materializmu bol úzko spojený s narastajúcim odklonom od kresťanského obrazu sveta, ktorý bol v dôsledku nových objavov čoraz ťažšie udržateľný. Mechanicko-materialistické uvažovanie je takisto úzko späté s rozvojom celej empirickej vedy a špeciálne fyziky ako určitého vzoru všetkých empirických vied.


Dielom O obehoch nebeských sfér (De revolutionibus orbium coelestium) spôsobil poľský kňaz a astronóm Mikuláš Kopernik v roku 1543 revolúciu nielen v astronómii, ale aj v chápaní vzťahu človeka a vesmíru, ktorej filozofické dôsledky sa domýšľali počas ďalších stáročí. Ako je všeobecne známe, zosadil Zem z piedestálu centra vesmíru, a spravil z nej jednu z viacerých planét, ktoré krúžia okolo Slnka. Menej známy je fakt, že pritom čerpal, tak ako celá renesančná kultúra, z antiky - heliocentrický model totiž formuloval už Aristarchus zo Samosu v 3. Storočí pred n.l. Jeho objav narušil pôvodnú kresťanskú kozmológiu, ktorá chápala planetárne sféry nielen ako model usporiadania planét, ale ako model celého sveta, kde Zem nereprezentovala iba planétu, ale celú hmotnú sféru, nad ktorou sa nachádzali duchovné sféry prislúchajúce jednotlivým planétam.


Mechanicko-materialistická paradigma sa začala naplno rozvíjať o niekoľko desaťročí neskôr. Nemecký astronóm Johannes Kepler nadviazal na Kopernikovu prácu a začiatkom 17. Storočia formuloval známe zákony obehu planét okolo Slnka. Zistením, že planéty neobiehajú po dokonalo kruhových dráhach, ale po elipsách, a že rýchlosť ich pohybu nie je konštantná, ale sa zväčšuje a zmenšuje počas obehu (konštantná je plocha medzi planétou a Slnkom, ktorá je opísaná za jednotku času), zasadil ďalšiu ranu Ptolemaiovskému modelu, ktorý odvodzoval geometriu vesmíru od tzv. dokonalých telies (gulí a mnohouholníkoch).


Okrem astronómie sa rozvíjala aj fyzika. Treba zdôrazniť, že v tom čase sa jednalo o oddelené disciplíny, pretože pohyb planét po oblohe nemal podľa vtedajších učencov nič spoločné s pohybmi telies na Zemi. Benátsky učenec Galileo Galilei bol prvým fyzikom v dnešnom zmysle slova. Ako prvý jasne formuloval potrebu experimentu ako vedeckého nástroja. Dovtedy boli v scholastickom uvažovaní o prírode štandardnom špekulatívne a metafyzické vysvetlenia prírodných javov. Svojimi experimentami s rôznymi telesami a meraním ich pohybov vyvrátil viaceré mylné domnienky Aristotelovskej fyziky - napríklad že telesá padajú preto, lebo hľadajú svoje “prirodzené miesto” alebo že ťažšie telesá padajú rýchlejšie, než ľahšie. Tieto princípy sa vzhľadom na obrovskú autoritu Aristotela v stredovekom myslení pokladali za neomylné. Aristoteles totiž nebol pre stredoveku vzdelanosť iba akýmsi ďalším antickým autorom, ale centrálnou intelektuálnou autoritou, ktorá formovala celé metafyzické a kauzálne uvažovanie stredoveku. Je až zarážajúce, že učenci dokázali celé stáročia veriť Aristotelovskej fyzike bez toho, aby si jednotlivé tézy jednoducho empiricky overili. Galileo tiež ako prvý (aspoň v európskom priestore) použil ďalekohľad na skúmanie nebeskej oblohy, zaslúžil sa o rozvoj technológií ako mikroskop alebo kompas a formuloval kinematické zákony kyvadla, zrýchlenia a zotrvačnosti. Galilo chápal experiment ako “otázku položenú prírode”. Jeho vizionársky pohľad na matematiku ako na jazyk prírody predurčil na stáročia dopredu teoretickú stavbu exaktných vied:


Filozofia je písaná v tej veľkej knihe, ktorá stále leží pred našimi očami - myslím vesmír - avšak nemôžeme jej rozumieť, kým sa nenaučíme jej jazyk a nepochopíme symboly, ktorými je písaná. Tým jazykom je matematika a tými symbolmi sú trojuholníky, štvorce a iné geometrické tvary, bez ktorých pomoci je nemožné rozumieť čo i len slovko z tejto knihy.


Na Galileiho nadviazal ďalší velikán vedy, otec modernej fyziky, anglický matematik a fyzik Isaac Newton. Nezávisle od nemeckého filozofia Leibniza objavil diferenciálny a integrálny počet (matematická disciplína, ktorá skúma zákony nekonečné malých zmien), vypracoval ucelenú teóriu optiky (pričom zistil, že biele svetlo sa vlastne skladá z viacerých svetiel rôznych vlnových dĺžok) a formuloval prvé zákony sily, pomocou ktorých sa dal vysvetliť všetok pozorovateľný mechanický pohyb. Za asi najvýznamnejší objav sa však považuje teória gravitácie, v ktorej spojil pohyby nebeských telies s pohybmi hmotných predmetov na Zemi, hoci sám mal o povahe gravitácie určité pochybnosti, pretože pôsobenie nejakej sily okamžite a na akúkoľvek vzdialenosť sa mu zdalo takpovediac magické. Tým, že sa pozeral na pohyb ako na dôsledok neosobných, neviditeľných, no matematický vyjadriteľných síl, položil základ pre celú modernú fyziku a v širšom zmysle aj vedu. Jeho dielo Matematické princípy prírodnej filozofie (Philosophiae Naturalis Principia Mathematica) z roku 1687 je niečo ako biblia exaktných vied.


Napriek tomu, že Kopernik, Kepler, Galilei a Newton sa považujú za otcov modernej vedy a významne prispeli k etablovaniu mechanickej perspektívy sveta, oni sami neboli ateistami ani materialistami. Kepler aj Galilei boli veriaci kresťania, Kopernik dokonca kňaz a Newton, pre mnohých vzor ideálneho vedca, bol vášnivý alchymista, študent rôznych ezoterických tradícii, znalca biblie, obdivovateľ rozekruciánskeho hnutia a majiteľ jednej z najväčších alchymických knižníc svojich čias. Newton bol práve tak okultistom ako vedcom a svoju vedeckú prácu chápal ako snahu o prienik do skrytých síl prírody, ktorú stvoril Boh. Schopnosť matematického uchopovania prírody pre týchto vedcov neznamenala absenciu Boha v prírode, ale práve naopak, jeho prítomnosť, pretože prírodné zákony chápali ako akt tvorivej inteligencie. To, že sú vesmírne zákony uchopiteľné ľudskou mysľou, pre nich znamenalo, že aj vytvoriť ich musela nejaká myseľ - myseľ Boha. Moderný vedecký pohľad má opačnú interpretáciu - ak sa niečo dá popísať určitými racionálne pochopiteľnými princípmi, potreba a zmysluplnosť transcendentálneho vysvetlenia sa vytráca. Je zaujímavé, že na ten istý jav - existenciu matematicky vyjadriteľných, racionálne pochopiteľných prírodných zákonov - sa dá pozerať diametrálne odlišnou optikou. Veľa to hovorí o jednej dôležitej psychologickej dispozícii: človek vidí to, čo vidieť chce. Veriaci ľudia vidia v prírodnom poriadku Boha, neveriaci jeho absenciu. Zo samotného pozorovania však jedno ani druhé nevyplýva, je to až dodatočná interpretačná schéma.


Možno si poviete, že v tom čase sa musel ako veriaci tváriť povinne každý, pretože obrovskú autoritu nad intelektuálnym životom mala stále cirkev. Na doloženie náboženskej dimenzie vo vedeckom uvažovaní týchto velikánov sa teda pozrime na niekoľko citátov:


Mikuláš Kopernik:

Poznať mocné diela Boha, rozumieť Jeho múdrosti, jeho majestátu a moci, oceňovať úžasné pôsobenie jeho zákonov, všetko toto musí byť potešujúcim a akceptovateľným spôsobom, ako uctievať Najvyššieho


Johannes Kepler:

Prírodné zákony sú v dosahu ľudskej mysle; Boh chcel, aby sme ich spoznali, preto nás vytvoril na svoj obraz, aby s nami zdieľal svoje myšlienky


Isaac Newton:

Tento nádherný systém slnka, planét a komét, môže fungovať len pod vládou inteligentnej a mocnej Bytosti


Vidíme, že vedecké myslenie vie byť tvorivo a úspešne zasadené aj v kozmológií, ktorá uznáva duchovnú rovinu existencie. Mechanické myslenie samotné nie je problém, keď sa vzťahuje na popis fenoménov, ktoré sa riadia iba mechanickými princípmi, tak ako je to v prípade pohybu hmotných objektov. Problém nastáva vtedy, keď sa mechanický princíp uvažovania a vysvetlení absolutizuje a používa ako jediný princíp tam, kde pôsobia aj iné, než mechanické sily a vzťahy.


Za otca modernej vedy ako takej sa považuje angličan Francis Bacon, ktorý vo svojom diele Novum Organum (názov referoval na Aristotelove dielo Organon, kde boli formulované základy logiky) z r.1620 explicitne formuluje potrebu empirického skúmania pre pochopenie poriadku sveta. Rozoberá v ňom štyri formy tzv. idolov (dnes by sme povedali biasov), čo sú prirodzené prekážky poznania vlastné ľudskému rozmýšľaniu, ktoré systematicky skresľujú náš pohľad na svet. Bacon za skutočnú metódu vedy považoval indukciu, ktorá postupuje od pozorovateľných javov k zovšeobecneniam, čo bola v tom čase revolučná myšlienka, pretože v predošlých systémoch myslenia, predovšetkým v scholastike, sa naopak postulovali metafyzické princípy, na základe ktorých sa potom vysvetľovalo pozorovateľné dianie vo svete. Svojimi myšlienkami ovplyvnil aj britskú Kráľovskú spoločnosť (Royal Society), ktorá bola vôbec prvou štátom zriadenou vedeckou inštitúciou sveta, z ktorej si neskôr zobrali inšpiráciu ostatné štáty pri zakladaní národných akadémii vied.


Kým Bacon bol otcom empirizmu, otcom racionalizmu bol významný francúzsky filozof a matematik, René Descartes. Učinil významný pokrok v matematike spojením geometrie a algebry cez analytickú geometriu (karteziánska súradná sústava po pomenovaná po ňom). Predovšetkým však akcentoval nedôveru v akékoľvek autority, okrem autorít historických spochybňoval aj autoritu zmyslov. Vo svojich dielach Meditácie o prvej filozofii a O metóde rozvinul metódu radikálnej skepse, ktorá spochybňuje všetko, čo sa spochybniť dá. Prichádza tak k tomu, čo sa spochybniť nedá: je to samotná existencia spochybnujuceho subjektu, čo formuloval svojim známym výrokom Myslím, teda som (Cogito, ergo sum). V kontexte rozvoja mechanického materializmu ho však spomíname pre dve veci. Po prvé, odmietol finálne (teleologické) príčiny javov, hoci preňho malo toto odmietnutie náboženský základ, pretože podľa neho finálne príčiny (čiže vopred dané ciele v prírode, napr.cieľ vesmíru) obmedzovali slobodnú vôľu Boha. Čo je ale ešte dôležitejšie, začal uplatňovať mechanický pohľad aj na živý svet. Živočíchy si predstavoval ako biologické automaty bez mysle a vedomia, riadené iba reflexami, ktoré chápal ako mechanizmy, riadené rovnakými fyzikálnymi princípmi a zákonmi, ako ľuďmi skonštruované mechanické stroje plné kladiek a ozubených kolies. Toto prenikanie mechanického obrazu sveta do spôsobov vysvetľovania dobre dokladá, ako veľmi formuje dobová technológia ľudské uvažovanie o svete a metafory, ktoré sa vo vysvetleniach používajú. Hoci sa nám Descartova predstava o zvieratách ako mechanizmoch môže zdať smiešne naivná (a navyše eticky nesprávna, keďže odopiera zvieratám schopnosť cítiť bolesť), rovnakému dobovému skresleniu podliehame aj dnes, keď o mozgu uvažujeme ako o počítači, o mysli ako o sade algoritmov a myslíme si, že umelá inteligencia raz nadobudne vedomie. Človek bol podľa Descarta jediným tvorom obdareným vedomím, mysľou a racionálnym intelektom. Kým jeho telo sa podľa neho malo riadiť, tak ako telá ostatných živočíchov, mechanickými zákonmi, človek má disponovať aj nesmrteľnou dušou, ktorú stvoril Boh. Rozdelil tak celý svet na dve ríše - res extensa, teda ríšu rozpriestranenú, pod ktorou chápal všetok materiálny svet, a res cogitans, teda ríšu mentálnu, ktorá obsahuje všetky psychologické obsahy. Zásadnú otázku, ako tieto ríše spolu interagujú, teda ako naše psychologické pohnútky spôsobujú telesný pohyb, však nevyriešil. Zanechal tak na najbližšie storočia filozofický hlavolam, z ktorého vyvstala samostatná disciplína filozofie mysle, a ktorá priniesla množstvo teórii, ktoré sa tento dualizmus snažia nejak prekonať.


Hnutie, ktoré zdedilo nový, materialisticko-mechanický obraz sveta a začalo domýšľať jeho dôsledky vo vzťahu k človeku, spoločnosti a náboženstvu, bolo osvietenstvo. To sa formovalo počas 18.storočia a jeho hlavnými motívmi boli viera v slobodu a hodnotu jednotlivca, náboženskú toleranciu, explanačnú silu vedy a technologický pokrok. Snažilo sa o nastolenie nového spoločenského poriadku zakotveného v zmluve medzi ľudom a vládnucou triedou (tak vznikla moderná ústava) a o separáciu cirkvi od štátu. Vyvrcholilo francúzskou revolúciou, ktorá navždy zmenila tvár Európy a zaviedla chápanie štátu ako sekulárnej entity, kde moc pochádza od ľudu a je iba prepožičaná vládnucej vrstve.


Hoci osvietenci vo veľkom kritizovali cirkev, jej mocenské ambície a náboženské vojny, máloktorí boli ateisti. Počas osvietenstva sa začali rozvíjať aj nové formy náboženských pohľadov ako teizmus, deizmus a panteizmus. Viera vo vedu ako jedinú inštitúciu sprostredkujúcu spoľahlivé poznanie a empirické pozorovanie ako jediný zdroj pravdy však postupne vytláčali duchovný obraz sveta čoraz viac na okraj. Keďže veda mala podať obraz o fungovaní celého prírodného sveta, z Boha sa stal akýsi metafyzický doplnok, ktorý mal celý vesmír aj s jeho večnými zákonmi iba stvoriť, aby potom doň už nijak nezasahoval. Bolo iba otázkou času, kedy sa z takto koncipovaného Boha stala len zbytočná špekulácia, alebo ako to vyslovil slávny francúzsky matematik Pierre-Simon Laplace, Boh bol pri jeho vysvetľovaní astronomického pohybu už len “hypotézou, ktorú nepotreboval”.


Mechanické princípy vysvetlení opierajúce sa o zákony a pojmy fyzikálnej dynamiky veľmi dobre fungovali pri vysvetľovaní pohybu neživého sveta - obehu nebeských telies, interakcie hmotných objektov a pod. Umožňovali robiť presné predikcie a následne konštruovať technológie založené na týchto predikciách. Postupne sa ale tento mechanický pohľad začal uplatňovať aj vo vnímaní živej prírody, až nakoniec doľahol aj na človeka a jeho vnútorný svet. O tomto vývoji si viac povieme v ďalšej časti tejto série.

©2019 by Vedomá veda. Proudly created with Wix.com