• Vedomá veda

Koncept celostnej vedy 4: Človek v obraze mechanického materializmu

Updated: Dec 3, 2019


V minulej časti tejto série sme si ukázali, ako sa vďaka rozvoju astronómie a fyziky začal vytvárať obraz o fungovaní sveta, ktorý postupne ovplyvňoval intelektuálnu klímu celej Európy. Bolo len otázkou času, kedy tento materiálno - mechanický pohľad, tak úspešný pri vysvetľovaní zákonov prírody, doľahne aj na človeka samotného. Jedným z prvých hlásateľov materializmu aj vo vzťahu k človeku bol anglický filozof Thomas Hobbes. Vo svojom diele Leviathan z r.1651, v ktorom sa zaoberá skôr ideálnym usporiadaním spoločnosti a obhajuje absolutizmus, však ponúka aj túto úvahu o povahe mysle:


Viem vysvetliť všetky činnosti mysle iba pomocou materiálnych príčin. Prečo potom postulovať nemateriálnu myseľ, keď je k dispozícii toto perfektné a úspornejšie vysvetlenie?


Čím predpovedal základné východisko modernej kognitívnej vedy, ktorá študuje mentálne procesy primárne prostredníctvom štúdia mozgu, teda analýzou materiálnych príčin. Okrem materializmu v teórii mysli dokonca Hobbes naznačuje aj komputačnú teóriu mysle, keď tvrdí, že uvažovanie je to isté, čo počítanie. Naznačuje paralely medzi logickými a aritmetickými operáciami, čo je v zásade myšlienka, na ktorej stoja moderné počítače.

Ďalej v roku 1747 francúzsky filozof Julien La Mettrie vydal dielo Človek-stroj (L’homme machine), v ktorom podal materialistický výklad človeka, vrátane jeho mentálneho sveta. Explicitne v ňom poprel existenciu duše a už samotný názov predznamenal, ako bude človek mnohými vedcami chápaný v najbližších storočiach.


Ďalším teoretikom materializmu bol nemecký barón Paul Henri D’Holbach. Vydal dielo Systém prírody (Le systéme de la nature) v r.1770, ktoré sa považuje za akúsi bibliu mechanického materializmu. Všetky javy sveta sa podľa neho dajú vysvetliť z pohybu a vzájomnej interakcie hmotných častíc, všetka kauzalita sa dá zredukovať na zákony príčiny a následku vo fyzikálnom zmysle. Hovorí v ňom:


Nie je potrebné odvolávať sa na nadprirodzené sily na vysvetlenie formovania vecí.


D’Holbachov známy, francúzsky encyklopedista Denis Diderot, bol takisto zástancom metafyzického materializmu. Ich ateistické a materialistické názory boli na tú dobu vnímané mnohými ako radikálne, z dnešného pohľadu ich však možno vidieť ako určitých prorokov militantného ateizmu, ktorý postupne naberal na sile a v histórii sa naplno prejavil najmä v sovietskom komunizme, v režime, ktorý cieľavedomo a násilne potláčal akékoľvek prejavy duchovna. Diderotove nepriateľské nastavenie voči náboženstvu je zjavné z jeho výroku:


Človek nebude nikdy slobodný, kým posledný kráľ nebude uškrtený črevami posledného kňaza.


Napriek snahe niektorých autorov osvietenstva vysvetliť celú prírodu vrátane človeka mechanicko-materialisticky, stále ostávalo záhadou, akým spôsobom živá príroda v celej svojej pestrosti, so širokými zástupmi rôznych živočíšnych druhov a prejavov, vôbec vznikla. Vysvetliť fungovanie neživej prírody mechanicko-materialisticky bola jedna vec, ale vysvetliť takto fungovanie živej prírody a najmä pôvod jej pestrosti bola iná vec. V oblasti živej prírody stále prevládalo Aristotelovo učenie o nemenných formách a hierarchiách, ktoré malo metafyzický nádych, pretože tieto formy evidentne nemohli mať materiálnu povahu. Túto záhadu sa podarilo vyriešiť až myšlienkou evolúcie. Samotná myšlienka, že živočíšne druhy sa vyvíjajú jeden z druhého, bola v určitej primitívnej forme prítomná už v antike u filozofov Anaximandra a Empedokla. Počas neskoršej antiky a stredoveku sa evolučné poňatie biológie nerozvíjalo, pretože prevládala predstava o statických formách, ktoré reprezentovali najskôr Platónove Idey, neskôr Aristotelove formy, a nakoniec myšlienky kresťanského Boha. Prvým vplyvným novodobým evolučným biológom bol francúz Jean-Baptiste Lamarck. V diele Zoologická filozofia (Philosophie zoologique) podal evolučný výklad prírody prostredníctvom mechanizmu dedičnosti získaných znakov. Veril, že ak sa napríklad žirafa naťahuje za listami vysokých stromov, narastie jej dlhší krk a tento zdedí aj potomok žirafy. Podstatnou črtou jeho teória bola myšlienka, že za evolúciou stojí akási záhadná metafyzická sila, ktorá smeruje organizmy v evolučnej histórii k čoraz väčšej komplexite a k čoraz sofistikovanejším prejavom. Dnes sa obe črty tejto teórie - dedenie získaných znakov a nárast komplexity ako motor evolúcie - považujú za prekonané.


S modernou evolučnou teóriou prišiel až anglický biológ Charles Darwin. Vo svojej publikácií O pôvode druhov (On the origin of species) z r. 1859 podal evolučné vysvetlenie prírody založené na myšlienke boja druhov o prírodné zdroje. V jeho koncepte rôzne biologické charakteristiky (dlhší zobák, ostrejšie pazúry, lepší zrak, atď.) určovali schopnosť daného organizmu prežiť a rozmnožiť sa v danom prostredí (tzv.fitness). Jednotlivci s biologickými charakteristikami vhodnými pre dané prostredie jednoducho žijú dlhšie a rozmnožujú sa viac, takže sa tieto charakteristiky prenášajú na ich potomkov (dedenie fitnessu). Napríklad žirafy tak nemajú dlhé krky preto, lebo sa ich predkovia viac naťahovali do výšky (ako si myslel Lamarck), ale preto, lebo ti predkovia, ktorí mali krátke krky, jednoducho vymreli a nemali potomkov. Ako však vysvetliť vznik rozdielov v novej generácií určitej populácie (prečo má niektorá žirafa dlhší krk a iná kratší), Darwin ešte nevedel. To sa podarilo vyriešiť až s rozvojom genetickej teórie v 20. storočí vďaka objavu DNA vedcami Watsonom a Crickom. Zistilo sa, že počas genetickej rekombinácie (v akte splodenia nového potomka), vznikajú pri prepise DNA náhodné mutácie, ktoré môžu za nové biologické charakteristiky prítomné v potomkovi. V našom príklade to znamená, že prví predchodcovia dnešných žiráf s dlhším krkom ho nemali dlhší preto, lebo by sa ich predkovia naťahovali do výšky. Mali ho dlhší jednoducho náhodou, avšak táto náhoda im zaručila lepší prístup k jedlu, tým zvýšila šance na ich prežitie, a preto sa práve ich gény úspešnejšie rozmnožovali, a tak dnes žijú iba žirafy s dlhým krkom. Podstatným prvkom Darwinovho chápania evolúcie bol koncept prirodzeného výberu. Neexistuje žiadna magická evolučná sila, ktorá ženie organizmy k vyššej komplexite, určitým smerom, či k určitému cieľu; je to jednoducho slepý mechanizmus prirodzeného výberu, ktorý má v zásade matematickú povahu - ak sa náhodné mutácie prejavia ako užitočné, tak sú dedené vo vyššej miere a presakujú do potomstva; neužitočné náhodné mutácie naopak vymierajú. V celej evolúcii tak ide iba o prispôsobovanie sa prostrediu, o zvyšovanie tzv. fitnessu.


Darwin tak zbavil aj živú prírodu prvkov metafyziky a nadprirodzena. Žiadne formy či božské myšlienky, ale hmotné interakcie (náhodné mutácie génov) a matematický mechanizmus (prirodzený výber) zrazu stačili na vysvetlenie celej bohatosti prírodného sveta. Opäť trvalo len krátko, kým sa tento pohľad aplikoval aj na človeka samotného, pretože aj on je v Darwinovej teórii iba živočíchom, ktorý sa do svojej dnešnej podoby vyvinul vďaka náhodným mutáciám počas miliónov rokov. Bol to Thomas Henry Huxley, Darwinov súčasník a obhajca jeho názorov, ktorý v roku 1863 vydáva knihu Miesto človeka v prírode (Man’s place in nature), kde podáva teóriu, že ľudia a opice majú spoločného predka, čo bol klinec do rakvy pohľadu, že človek je stvorený na Boží obraz. Evolučná teória a z nej vyplývajúce konsekvencie pre chápanie postavenia človeka v kozme je dodnes zdrojom mnohých intelektuálnych a politických bojov medzi tábormi darwinistov, kreacionistov a zástancov inteligentného dizajnu.


Darwinove dielo bolo posledným významným miľníkom v 300-ročnom rozkladaní duchovného pohľadu a etablovaní sa bezduchého, mechanicko-materiálneho pohľadu na svet. Všetky vedy samozrejme pokračovali v dotváraní vedeckého obrazu prírody a človeka a dopĺňaní medzier v poznaní, ale robili tak už v materialistickej paradigme, ktorá bola týmto 300-ročným vývojom nastolená a robia tak dodnes.


Hoci tu celý čas hovoríme o materializme, je potrebné povedať, že samotná predstava o matérii, teda hmote, sa v priebehu týchto storočí vyvíjala. Tento vývoj si zaslúži samostatný čĺanok, tu spomeňme len jeho stručnú históriu. Descartes považoval za charakteristickú črtu hmotu jej rozpriestranenosť, teda to, že zaberá určitý priestor. Newton pridal atribúty ako tvrdosť, nepreniknuteľnosť, pohyblivosť a zotrvačnosť. Fyzika 17. a 18.storočia študovala predovšetkým interakcie pevných telies a bola založená na abstrakcii hmotných bodov. Až s objavom zákonov elektromagnetizmu Michaelom Faradayom a Jamesom Clerkom Maxwellom v 19. storočí sa vo fyzikálnom slovníku natrvalo usadili pojmy ako energia a silové pole. V tomto čase sa tiež začala rozvíjať atómová teória, podľa ktorej sa hmota mala skladať z mikroskopických, nedeliteľných častíc - atómov. Po objave elektrónov a atómového jadra a formulácii atómového modelu Nielsom Bohrom začiatkom 20. storočia sa zdalo, že fyzika konečne podáva kompletný obraz reality, v ktorej sa z vlastností a pohybov najmenších čiastočiek hmoty dokážu v princípe odvodiť všetky pozorovateľné makroskopické deje. Táto ontologická predstava (ontológia - náuka o štruktúre reality) o pevnej hmote ako základnom stavebnom kameni reality sveta je dodnes východiskom všetkých prírodných vied, teda aj biologických a psychologických. V 30. rokoch 20. storočia sa však začala rozvíjať nová forma fyziky - kvantová teória - ktorá preniká ešte hlbšie do štruktúry hmoty a skúma zákony platné pre fundamentálne častice, z ktorých sa skladá samotné atómové jadro. Kvantová fyzika podáva dôkazy o veľmi zvláštnom správaní týchto častíc, na ktorého interpretácii sa zatiaľ vedci nezhodnú. Ukazuje sa napríklad, že elementárne častice vedia byť záhadným spôsobom na diaľku previazané alebo že prítomnosť vedomia v experimente ovplyvňuje jeho výsledky, čo sa zdá odporovať modelu objektivity a nestranného pozorovania, na ktorom je založená vedecká metóda ako taká. Navyše niektoré súčasné fyzikálne teórie snažiace sa vysvetliť štruktúru hmoty (napr.teória strún) už ani nechápu elementárne častice ako hmotné v tradičnom zmysle slova, ale ako určité vibrácie rôznych kvantových polí. Predstava, že hmota sú vlastne akési do seba narážajúce guličky, sa zdá byť v najmodernejšom fyzikálnom uvažovaní nesprávna, a pre pochopenie hmoty sa ukazujú dôležité koncepty pravdepodobnosti, vibrácií a energií, čo sú pojmy blízke rôznym duchovným tradíciám. Je možné, že tak, ako fyzika 17.storočia poskytla východiskové pojmy pre materialistický obraz sveta, ktorý ovplyvnil všetky vedy, fyzika 21. storočia tento materialistický obraz sveta sama prekoná novým chápaním hmoty, ktoré sa bude musieť postupne preniesť aj ostatnými vedami.


Keď hovoríme o ostatných vedách, je dôležité si vysvetliť, čo to znamená, že ostatné vedy pracujú s materialistickým obrazom sveta. Vedy ako psychológia alebo biológia študujú iné fenomény, postulujú iné teórie a používajú iný slovník, než fyzika. Nie je to teda tak, že by biológ vysvetľoval rozmnožovanie pomocou hybnosti alebo psychológ vysvetľoval depresiu pomocou elektrického prúdu. Ide o to, aký je vzťah týchto vyšších javov chápu voči fyzikálnym javom. Existujú tu v zásade dva druhy pohľadov - redukcionizmus a emergentizmus. Reduktívny pohľad hovorí, že vlastnosti komplexnejších štruktúr majú byť odvoditeľné z vlastností jednoduchších štruktúr (ekosystémy>organizmy>sústavy orgánov>orgány>tkanivá>molekuly>atómy). Každý jav je tak síce možno nie prakticky, ale v princípe odvoditeľný z pohybov a vlastností hmoty. Emergentný pohľad hovorí, že pri zložitejších štruktúrach sa objavujú nové typy vlastností a javov, ktoré sa nedajú odvodiť z vlastností elementárnejších štruktúr. Emergentizmus je už pohľad bližší duchovnej perspektíve, tým, že uznáva neredukovateľnosť vlastností, avšak stále predpokladá kauzálnu redukovateľnosť, teda že tieto nové vlastnosti a javy prítomné v komplexných štruktúrach sú zapríčinené javmi a silami z jednoduchších štruktúr. Inými slovami, aj emergentný pohľad býva obyčajne kompatibilný s materializmom, teda doktrínou, že všetko, čo ultimátne existuje, sú len hmotné entity. Neexistuje tak žiadna fundamentálna sila či pole, ktoré by formovali či ovplyvňovali biologický svet, a takisto žiadna sila či pole, ktoré by formovali či ovplyvňovali mentálny svet. Zákony a pravidelnosti pozorovateľné v biologickej aj mentálnej ríši sú tak v princípe odvoditeľné zo zákonov hmoty. Špecificky pre postavenie človeka vo vesmíre z toho vyplýva, že človek neoplýva žiadnou dušou, že jeho vzťah k transcendencii je len forma ilúzie zdedenej z pravekých čias a že všetky mentálne prejavy, vrátane túžby po zmysle života, hodnotových postojov a morálky, sú len užitočné psychologické mechanizmy alebo vedľajšie účinky iných užitočných mechanizmov, ktoré sa vyvinuli v rámci zápasu našich predkov o prežitie.


Keď si to zhrnieme, počas 16. storočia sa začal formovať obraz sveta, v ktorom začala čoraz viac prevládať empirická metóda nad metafyzickou špekuláciou; vnútorné pozorovania ustúpili vonkajším; duchovne bohatá, mnohovrstvová ontológia sa premenila na plochú, materiálnu ontológiu; z Boha sa namiesto tvorcu a udržiavateľa vesmíru a jeho zákonov stala akási nadbytočná hypotéza; a z človeka sa namiesto Božieho obrazu stal slepými prírodnými silami ukovaný živočích, akési inteligentnejšie zviera, zápasiace o prežitie s ostatnou prírodou; a príroda sama už nebola oduševnený organizmus, ale bezduchý stroj. Ducha sme tak vyhnali najprv z neba, potom z neživej prírody, potom zo živej prírody a nakoniec aj zo seba. Z pohľadu dnešného sekulárneho materializmu sa táto história chápe ako víťazné ťaženie rozumu za pravdou. Odklon od nadprirodzena vytvára priestor pre skutočné pozorumenie kauzálnym vzťahom a pre vedecké teórie nezaťažené prázdnymi náboženskými pojmami. Preto sú dnešní vedci často skeptickí k akýmkoľvek prejavom spirituality, ezoteriky alebo náboženstva, pretože ich vnímajú ako príznaky starej, prekonanej formy myslenia, ktorá naďalej pôsobí iba kvôli kognitívnym skresleniam, psychologickej potrebe mať nádej na posmrtný život alebo kvôli kultúrnej zotrvačnosti.Niektorí sú však zhovievavejší a náboženstvo chápu nie ako rivala pri výklade fungovania prírodného sveta, ale ako disciplínu zaoberajúcu sa predovšetkým hodnotami. Pre tento pohľad sa ujal termín NOMA (non-overlapping magistéria, vo voľnom preklade neprekrývajúce sa autority), ktorý zaviedol biológ Steven J.Gould. Hovorí:


Veda sa snaží dokumentovať faktuálny charakter prírodného sveta a vytvárať teórie, ktoré tieto fakty vysvetľujú. Náboženstvo operuje v rovnako dôležitej, ale podstatne odlišnej sfére ľudských účelov, významov a hodnôt - sfére, ktorú môže veda osvetliť, ale nikdy nie kompletne vyjasniť.


Takto koncipovaný vzťah vedy a náboženstva apriori vylučuje akékoľvek poukázanie na transcendentné princípy pri vysvetľovaní prirodzeného sveta. Niektorí teológovia a filozofi však poukazujú na doteraz nevysvetlené fenomény ako na čosi, čo svedčí v prospech transcendentnej reality či zatiaľ nepoznaných kozmických síl - s niektorými takýmito myšlienkami sa zoznámime aj v tejto sérii. Pre takúto tendenciu vidieť vo fenoménoch dosiaľ nevysvetlených vedou - v medzerách v poznaní - priestor pre transcendentnú realitu sa ujalo pomenovanie Boh z medzier (God of the gaps). Táto stratégia historicky nie je veľmi úspešná, keďže na väčšinu fenoménov pôvodne považovaných za mystické či vyžadujúce nadprirodzené vysvetlenie sa postupne vede skutočne podarilo nájsť prirodzené vysvetlenie. Doterajšie úspechy vedy pri objasňovaní sveta sú základom optimistického presvedčenia materialistov, že hoci veda dnes ešte nepozná prirodzené vysvetlenia pre všetky javy, nie je to dôvod na to, aby sme hľadali nadprirodzené vysvetlenia, pretože každý fenomén sa vraj skôr či neskôr podarí vysvetliť prirodzene.


Je tento vedecký optimizmus, opierajúci sa o materialistický obraz sveta, oprávnený? Stratégia Boha z medzier zlyháva vtedy, keď sa naprirodzené princípy hľadajú tam, kde sa dajú ľahko predstaviť aj prirodzene mechanizmy, len zatiaľ nie sú známe. Tie sa potom obyčajne nájdu a nadprirodzené vysvetlenia sú takpovediac vytlačené z ďalšej medzery, pričom tých medzier stále iba ubúda. Sú však aj také fenomény, kde je ťažké si vôbec predstaviť prirodzené mechanizmy ako jedinú príčinu daného fenoménu, pretože samotná kvalita daného fenoménu určitým spôsobom transcenduje prírodné mechanizmy, tak ako ich chápe dnešná veda. Na toto sa pozrieme v ďalšej časti tejto série.

©2019 by Vedomá veda. Proudly created with Wix.com