• Vedomá veda

Koncept celostnej vedy 5: Veda a náboženstvo

Updated: Jan 5


V predošlých častiach sme si ukázali, ako sa materialistický obraz sveta a človeka historicky vyvíjal. V ďalších častiach sa pozrieme na to, prečo je táto paradigma nedostatočná. Pripomeňme si ešte jej hlavné východiská:

1) Metafyzické presvedčenie, že ultimátne existuje iba hmota (teda častice, silové polia a fyzikálne chápaná energia) a že všetky fenomény, vrátane biologických či mentálnych, kauzálne vyplývajú z vlastností a procesov hmoty, teda sú dôsledkom mechanickej interakcie jednotlivých prvkov hmoty. S tým sa spája aj presvedčenie, že aj mentálne či biologické procesy sú v princípe (aj keď nie prakticky) reduktívne (teda bezo zvyšku) vysvetliteľné prostredníctvom procesov a vlastností hmoty. Znamená to, že aj vedomie a myšlienky sú len kauzálne neúčinnými, subjektívnymi odrazmi objektívnych fyzických procesov mozgu. S tým sa spája aj viera v to, že neexistujú žiadne nadprirodzené či skryté zákony, sily a entity. Toto presvedčenie sa niekedy nazýva aj metafyzický naturalizmus.

2) Metodologické presvedčenie, že veda sa smie odvolávať pri svojich vysvetleniach iba na prirodzené, empirické, pozorovateľné a testovateľné javy a entity. Toto presvedčenie sa niekedy nazýva aj metodologický naturalizmus.

Úlohou vedy je sprostredkovať poznanie. Ak by nám súčasná paradigma vedy dokázala priniesť uspokojivé vysvetlenia všetkých pozorovaných javov (či už prírodných, psychologických alebo spoločenských), nebolo by potrebné usilovať o jej rozšírenie smerom k celostnosti. Problém je práve v tom, že niektoré javy, ktoré poznáme z bežného života, no aj mnohé výnimočnejšie javy, s ktorými sa veľa ľudí ani nestretne, sa nedajú vtesnať do materialistického obrazu sveta. Pri mnohých takýchto javoch nie je iba otázkou času, kým ich veda náležite vysvetlí, pretože ich vlastná podstata priamo protirečí východiskám, na ktorých je materialistická veda postavená. Pozrime sa teraz na tieto javy bližšie, hoci povrchne - každá partikulárna téma by bola na samostatnú knihu, tu sa však obmedzíme len na súhrn, aby si čitateľ spravil obraz o tom, prečo je materialistický obraz sveta nedostatočný. Téma týchto nedostatkov bude rozdelená na niekoľko článkov, začneme fenoménmi, ktorých samotná povaha stojí najviac v protiklade k presvedčeniu, že existuje iba hmota a jej procesy - sú to všetky fenomény, ktoré majú niečo spoločné s duchovnom alebo spiritualitou v najširšom zmysle slova.


Veda a duchovný svet


Ak by bola materialistická predstava o svete pravdivá, tak potom všetky duchovne orientované pojmy a koncepty (duch, duša, Boh, duchovné bytosti a božstvá, duchovné zákony) sú výplody ľudskej fantázie a duchovne orientované praktiky (transcendentná meditácia, kontemplácia, modlitba, omše) sú iba prázdne rituály a ak náhodou prinášajú nejaký osoh, tak iba preto, lebo sa pri ich vykonávaní aktivizujú reálne fyziologické, teda telesné deje, prípadne ľudia ich praktizujúci podliehajú psychickým sebaklamom. Pre materialistu-ateistu je takýto pohľad samozrejmosťou, a ak vo svojom okolí náboženskú vieru a praktiky rešpektuje, tak je to iba preto, lebo náboženstvá sú rozšírené a všetko, čo je masovo rozšírené, je spoločensky akceptované ako normálne. Preto sa napríklad nedivíme, ak nejaký náš známy chodí každú nedeľu do kostola, počúva výklady textov špecifickej svätej knihy, prihovára sa tam k špecifickému obrazu Bohu alebo sa zúčastňuje špecifických rituálov s takmer magickými prvkami (napr.eucharistia), hoci ak by robil to isté v kontexte inej, minoritnej, napríklad východnej spirituálnej tradície, tak by ho väčšina ľudí pravdepodobne označila že podivína či sektára. Duchovno a hľadanie transcendencie sú však prirodzenou súčasťou každej ľudskej kultúry, na tom sa zhodnú mnohí filozofi, psychológovia a antropológovia. Kým v starovekých a stredovekých kultúrach boli náboženské predstavy centrálnymi a integrujúcimi témami spoločenského života, tak moderná, globálna, západnými, osvietenskými ideami formovaná civilizácia si prešla procesom, ktorý sa nazýva aj “odčarovanie sveta” a možno ju považovať za prvú sekulárnu kultúru histórie. Hoci sa duchovno vytratilo z verejného diskurzu vo väčšine rozvinutých krajín, stále ostáva pre mnohých ľudí dôležitou témou v osobnej rovine. Pre materialistickú paradigmu predstavuje duchovno zásadný problém. V univerze, ktoré vzniklo, vrátane človeka, z čisto hmotných procesov, riadených náhodou bez akéhokoľvek smerovania, je existencia predstáv o akýchsi duchovných skutočnostiach, ktoré majú hmotnú rovinu presahovať, paradoxom. Už samotné vytvorenie takej komplexnej štruktúry - mozgu - ktorá si je schopná uvedomiť samu seba a študovať zákony hmoty, z ktorej vzišla, je záhadou. Ale že táto štruktúra ešte tvorí predstavy, ktoré presahujú hmotu samotnú, je už úplnou záhadou.

Náboženstvo


Náboženstvá tvorili a tvoria dôležitú súčasť identity ľudí po celom svete. Vyše 80% ľudí na svete sa v sčítaniach ľudu hlási k určitému náboženstvu, ktorých sú dnes, ak započítame rôzne odnože a sekty, stovky. Ako sa na náboženstvá pozerá súčasná veda a ako dobre fenoménu náboženstva rozumieme? V prvom rade treba povedať, že žiadna veda neskúma obsah náboženských učení samotných - existuje konsenzus, že sú mimo obsah vedeckej metódy, keďže sa vyjadrujú k nadprirodzeným skutočnostiam. Výnimkou je teológia, avšak tá nie je vedou v pravom zmysle slova, pretože ako fundament svojich úvah neberie empirické pozorovania, ale zjavené pravdy a na nich buduje ďalšie úvahy. Náboženstvom sa z rôznych uhlov pohľadu zaoberajú najmä religionistika, antropológia, psychológia, sociológia a sociobiológia. Religionistika a antropológia náboženské prejavy mapujú, popisujú a systematizujú - skúmajú ich predstavy, študujú texty jednotlivých náboženstiev, analyzujú ako ovplyvňujú náboženstvá chod rôznych komunít, a popisujú aj vzájomný styk náboženstiev a prenos myšlienok medzi nimi. Tieto vedy sa zaoberajú skôr okolnosťami vzniku náboženstiev, nie však otázkou, čo bolo príčinou vzniku náboženstviev ako takých. Túto otázku si kladú predovšetkým psychológia, sociológia a sociobiológia. Ak by náboženstvá boli iba krátkou historickou epizódou, potom by sa možno dali vysvetliť ako naivné a prekonané predstavy primitívnych ľudí. Avšak náboženstvá pretrvávajú dodnes, takže takáto forma odpovede nepresvedčí ani kriticky mysliaceho ateistu. Medzi vedcami neexistuje jednoznačný konsenzus, prečo náboženstvá vznikli a prečo sú dodnes aktuálne, ale vo všeobecnosti prevažujú odpovede niekoľkých typov:

  • Náboženstvo ako psychologická barlička: Človek ako jeden z mála živočích vie rozmýšľať o budúcnosti, je si sám seba vedomý a vie si teda predstavovať aj sám seba v budúcnosti. Keďže okolo seba pozoruje vznik a zánik vecí, uvedomuje si, že aj on sám raz zanikne. Toto vyvoláva existenciálny strach a preto si človek na vyrovnanie sa s týmto existenciálnym strachom vytvoril predstavy o posmrtnom živote. Tie mali pôvodne formu kultov mŕtvych predkov, z ktorých vznikli prvé animistické naboženstva a z tých sa zas mali vyvinúť polyteistické a monoteistické náboženstvá, ktoré zotrvávajú dodnes. A keďže existenciálny strach zo smrti je aktuálny aj dnes a zároveň plošné rozšírené kultúrne idey majú veľkú zotrvačnosť, tak náboženstvá stále pretrvávajú - dávajú veriacim odpoveď na túto veľkú neznámu v podobe rôznych predstáv o nebi, raji, reinkarnácií a pod. Freud napríklad považoval náboženstvo za fantazijnú psychologickú štruktúru, ktorej sa ľudstvo musí zbaviť, ak chce dospieť. Podobne Marx považoval náboženstvo za “ópium ľudstva”. Erich Fromm zas hovorí napríklad o potrebe cítiť sa pod ochranou nejakej mocnejšej bytosti, ktorú v detstve predstavujú rodičia, a v dospelosti môže predstavovať Boh. Všetky tieto typy odpovedí chápu náboženstvo ako určitú psychologickú oporu jednotlivca.

  • Náboženstvo ako vedľajší produkt inych kognitívnych procesov Viacerí autori sa nazdávajú, že náboženstvo je iba vedľajší produkt kognitívnej evolúcie. Psychológ James Alcock hovorí o tzv. “God engine”, čo je súbor automatických kognitívnych procesov a biasov (skreslení) , ktoré mali každý v procese evolúcie svoju užitočnosť, avšak v kombinácii produkujú ako vedľajší efekt predstavy o Bohu či božstvách. Sú to najmä magické myslenie, prisudzovanie intencionality (zámerov) prírodným silám a schopnosť vnímať úmysel druhého človeka. Pod túto kategóriu môžme zaradiť aj názor, že náboženstvo vzniklo ako dôsledok antropomorfizácie, teda pripisovania ľudských vlastností prírode. Pravekí ľudia vraj boli ohromení prírodnými silami a keďže im chceli rozumieť a nemali ešte vyvinuté abstraktné myslenie a vedecké koncepty, predstavovali si, že za prírodnými úkazmi ako zemetrasenia, výbuchy sopiek či búrky, stoja akési mocné entity podobné ľuďom, teda entity s určitým charakterom a zámermi. Z takýchto predstáv sa mali vyvinúť typické staroveké mytológie a z nich neskôr dnešné náboženstvá.

  • Náboženstvo ako sebakontrolný mechanizmus Viaceré psychologické štúdie dokazujú, že existuje súvis medzi inklináciou k náboženstvu a vyššou mierou sebakontroly. V jednej experimentálnej štúdii napríklad merali rôznymi spôsobmi výdrž v schopnosti si niečo odoprieť alebo sa prekonať. Skupina, ktorá bola podvedome vystavená náboženským motívom, skórovala na týchto ukazovateľoch lepšie, než skupina, ktorá týmto motívom vystavená nebola. Má z toho vyplývať, že náboženstvo nám dáva silu vytrvať aj v náročných situáciách a obetovať sa pre vyššie ciele, čo je správanie, ktoré je pre spoločnosť prínosné, a teda sa mohlo v kultúrnej evolúcii presadiť.

  • Náboženstvo ako udržovateľ sociálnej kohézie Je známe, že spoločné hodnoty a rituály uľahčujú spoločenský život, zvyšujú vzájomnú dôveru a tým aj obchodnú výmenu v rámci skupiny a zároveň podporujú kohéziu a súdržnosť danej skupiny zoči-voči inej, nepriateľskej skupine. Podľa niektorých sociálnych vedcov je práve toto príčinou vzniku náboženstiev, keďže náboženstvo poskytuje práve spoločné hodnoty aj rituály. Ak máte ako panovník garantovať sociálny zmier, hodí sa vám zdieľaná predstava boha, ktorý nielenže garantuje postavenie Vás ako panovníka, ale ešte aj po smrti potrestá peklom zlé skutky neposlušných a neveriacich a naopak odmení životom vo večnosti poslušných a veriacich ľudí, znášajúcich rôzne formy sociálneho a ekonomického útlaku. V tomto kontexte môžme spomenúť aj dielo Protestantská etika a duch kapitalizmu zakladateľa sociológie Maxa Webera, v ktorom oslavuje protestantskú etiku ako motor rozvoja európskeho raného kapitalizmu.

Toto bol náčrt hlavných možných príčin vzniku a funkcie náboženstiev, ako si tento fenomén vysvetľuje veda. K ich udržiavaniu celkom určite prispieva aj mechanizmus ich odovzdávania z generácie na generáciu. Každá domácnosť a náboženská spoločnosť predstavujú normotvorné prostredie, kde sa deti učia, čo je správne a čomu veriť. Ak sú od útleho veku deti vystavené náboženským ideám, rituálom a etike, je veľká šanca, že náboženskému obrazu sveta budú veriť aj v dospelosti, pretože má pre nich silný emocionálny náboj. Ak ste veriaci, možno si myslíte, že ste si vieru v Boha vybrali sami a ak ste ateista, že ste si naopak sami vybrali nevieru. V skutočnosti je príslušnosť k náboženstvu do veľkej miery determinovaná širšou kultúrou a Vašim domácim prostredím a chce to veľkú dávku sebareflexie, mentálnej nezávislosti a rozhľadenosti, aby si človek vybral v otázke náboženstva postoj silne protirečiaci nastaveniu jeho rodiny, širšieho spoločenského okruhu či národnej kultúry. Ak by ste sa narodili napr. v Iráne, je takmer isté, že budete veriaci, moslim, šiit, ak ste sa narodili na Slovensku, je pravdepodobné, že ak budete veriaci, tak kresťan-katolík a ak by ste sa narodili v škandinávskej krajine, pravdepodobne budete ateista - drvivá väčšina ľudí jednoducho ide s prúdom.

Na každej z vyššie uvedených teórii je zrejme kus pravdy a odrážajú určitú črtu náboženstva. Nech už ale zrealizujeme hociaké experimenty skúmajúce rôzne psychologické a spoločenské aspekty náboženskej viery, žiaden experiment nám nedá odpoveď na otázku, ako náboženstvá skutočne historicky vznikli - vedecké teórie v tejto otázke zostanú navždy len v otázke domnienok a odhadov. Poskytujú tieto psychologické a sociálne teórie dostatočné vysvetlenie fenoménu náboženstva? Odpoveď je záporná, pretože tieto vysvetlenia si všímajú iba externé, pozorovateľné aspekty a neberú dostatočne do úvahy subjektívne, osobné prežívanie náboženstva. Ak sa spýtate hlboko veriaceho človeka, prečo verí v Boha, odpoveď nebude, že je to preto, lebo je to psychologická pomôcka alebo spoločensky prospešný kultúrny konštrukt. Odpovede sa budú samozrejme líšiť, ale spoločným prvkom často bude intuitívne tušenie existencie akejsi vyššej sily, ktorá nás presahuje, ktorá nastavila pravidlá fungovania sveta, ktorá dáva existencii ako takej zmysel, ale ktorá sa nedá popísať. Táto intuícia je spoločná ľuďom po celom svete a v celej histórii, hoci konkrétne náboženské predstavy sú veľmi odlišné a závisia od dobovej a regionálnej kultúry, z ktorej tá-ktorá náboženská tradícia vyrástla. Navyše, ak by rozšírenosť náboženstva spočívala len v teóriách uvedených vyššie, potom by náboženstvo oslovovalo iba jednoduchých a nevzdelaných ľudí, neschopných reflexie vlastnej psychiky a spoločenského systému, v ktorom sa nachádzajú. To ale nie je pravda - hoci je percento veriacich medzi vysokoškolský vzdelanými ľuďmi menšie, než v celej populácii, stále tvoria aj v tejto skupine väčšinu (ak zarátame aj inklinácie k všeobecne ponímanej spiritualite). Takisto množstvo vedcov a filozofov, pre ktorých je kritické myslenie denným chlebom, je veriacich. Niektorí téze o akomkoľvek jednotiacom prvku náboženstiev neveria, pretože jednotlivé náboženstva si vo svojich doktrínach odporujú. Často sa dokonca hádajú rôzne sekty či tradície v rámci jedného náboženstva. V Európe sa v 17.storočí prelialo množstvo krvi kvôli sporom medzi katolíkmi a protestantmi a rôzne vetvy islamu dodnes súperia o politickú hegemóniu nad blízkym východom. Práve táto protirečivosť a konflikt medzi náboženstvami samotnými vedie mnohých ľudí k tomu, aby náboženstva odmietli ako celok, pretože výber konkrétnej podoby Boha či božstiev sa im zdá arbitrárny a ako sme uviedli vyššie, prakticky determinovaný kultúrou. Je však podstatné rozlišovať medzi doslovným chápaním náboženských téz a pojmov a ich hlbším výkladom. Konkrétne náboženské tézy a pojmy sú veľmi často zmiešaninou transcendentnej inšpirácie a mytológie, používajú obrazný a metaforický jazyk a sú zafarbené dobovou kultúrou a miestnymi reáliami. Ježiš Kristus by asi nebol titulovaný baránok boží, keby sa v rímskej Palestíne na začiatku letopočtu nechovali ovce, hinduistické božstvo Ganéša by asi nebolo zobrazované s chobotom, kedy v Indii nežili slony, a egyptský boh Thovt by nemal hlavu ibisa, keby sa tento vták nevyskytoval na brehoch Nílu. Ak sa však pozrieme pod povrch týchto konkrétností a nezameriame sa na doslovný význam, potom sa medzi mnohými náboženstvami, najmä tými najrozšírenejšími, dajú nájsť určité hĺbkové paralely - spoločné majú to, že postulujú duchovnú kozmológiu, kde nad pozemskou či hmotnou ríšou stojí ríša duchovná, ktorá určitým spôsobom pozemskú ríšu vytvára, ovplyvňuje, inšpiruje, vládne jej alebo ju preniká. Kozmos je tým pádom oduševnený, preniknutý akousi božskou podstatou a jeho existencia má určitý zmysel. Náboženstvo je teda určitou odpoveďou na vyššie spomínanú intuíciu existencie čohosi nad nami a to je to, čo dáva náboženstvám ich emocionálnu silu a opodstatnenosť aj dnes. Vysvetliť náboženstvo znamená vysvetliť túto intuíciu - odkiaľ sa vzala a prečo ju ľudia majú. Táto intuícia sa totiž už nedá vysvetliť pomocou tradičných psychologických alebo sociologických teórií, pretože sa im úplne vymyká - je transcendentná a sebaprekračujúca, hlboko osobná, morálno-estetická a týka sa pátrania po zmysle bytia. Alternatívou by bolo zvážiť možnosť, že náboženstvá vypovedajú rôznym spôsobom o nejakej hlbšej realite, hoci nám bežne neprístupnej, a ľudia disponujú takouto intuíciu preto, lebo ľudské vnútro má s touto realitou určité spojenie - to by však znamenalo ísť proti východiskám materializmu, ktoré žiadnu hlbšiu, vyššiu či transcendentnú realitu a ani intuíciu ako zdroj poznania neuznáva. Psychológia aj sociológia sú verné naturalizmu, t.j. snažia sa vždy hľadať prirodzené, v známych prírodných zákonoch zakotvené vysvetlenia všetkých javov. Ale dajú sa nájsť prirodzené vysvetlenia javov, ktorých charakter je z pohľadu samotných týchto javov nadprirodzený? Tieto vedy sa tak dopúšťajú toho, že zamieňajú príčinu s následkom. Psychologické či sociálne benefity sú možným následkom náboženstiev (rovnako ako sú možným následkom vojny a konflikty), nie príčinou ich vzniku. Odpoveď na náboženskú intuíciu teda materialisticky zakotvená veda nepozná a podľa nás ani poznať z princípu nemôže, pretože do obrazu sveta, kde sú ľudia len zhlukom komplexne organizovanej hmoty, intuícia duchovného sveta jednoducho nezapadá. V ďalšej časti sa pozrieme na fenomén úzko spätý s náboženstvom - fenomén mystiky.

©2019 by Vedomá veda. Proudly created with Wix.com