• Vedomá veda

Koncept celostnej vedy 6: Veda a mystika

Updated: Dec 12, 2019



Mystika

V predošlej časti o náboženstvách sme spomenuli ľudskú intuíciu, že existuje hlbšia realita, než tá, ktorá je vnímateľná zmyslami. V minulosti existovali (a stále existujú) ľudia, ktorí mali túto intuíciu veľmi silnú a rozhodnú sa ju nasledovať. Tá ich potom viedla na cestu sebaskúmania, do vlastného vnútra, kde prežívali výnimočné okamihy naplnené poznaním, bázňou a úžasom. Tomuto typu zážitkov a ceste k nim vedúcej sa hovorí mystika. Existujú rôzne stupne týchto mystických zážitkov, od elementárnych, ktoré otvárajú brány do vlastného podvedomia, až po také, ktoré majú transcendentnú povahu a ktoré sami mystici označujú ako “vrcholové”. Typickými znakmi týchto vrcholových zážitkov potom sú:

  • pocit smrti “ja” alebo ega, viazaného na telesný a myšlienkový svet jednotlivca

  • pocit radikálneho seba-rozšírenia, stotožnenie sa s celou realitou

  • radikálny údiv, úžas a bázeň

  • pocit empatie a lásky ku všetkému stvorenému

  • pocit návratu do pôvodného stavu

  • prekonanie duality subjekt-objekt a pocit prepojenosti všetkého, čo existuje

  • pocit sprostredkovania priameho poznania o vlastnej podstate a o kozmických zákonoch

  • pocit nájdenia fundamentu Bytia, neprejavenej ničoty bez akýchkoľvek pomenovateľných atribútov, ktorá je základom všetkého stvoreného či prejaveného bytia

Ďalších charakteristickým znakom mystickej skúsenosti je jej nevypovedateľnosť. Hoci sa mnohí mystici snažili slovne zachytiť svoje skúsenosti, existuje zhoda, že slová odvodené z každodennej reality nemôžu vystihnúť charakter mystickej skúsenosti. Jazyk úzko súvisí s myslením. V mystike ide práve o prekonanie rozumu, preto slová nie sú vhodným médiom na vyjadrenie mystických zážitkov. Z tohto dôvodu rôzne mystické tradície pracujú skôr so symbolmi, ktoré sú univerzálnejšie, historicky staršie než jazyk a majú schopnosť prenikať priamo do podvedomia. Mystické výpovede tak fungujú skôr ako akési poetické metafory inšpirujúce čitateľa k ďalšiemu hľadaniu, nie však ako nosiče doslovného významu. Mystická skúsenosť sa preto považuje za neprenosnú. Aby sme si spravili plastickejšiu predstavu o charaktere vrcholovej mystickej skúsenosti, uveďme najprv niekoľko citácií od rôznych mystikov:


“Ten, ktorý prežíva jednotnosť života vidí svoje vlastné Ja vo všetkom, a všetko vo svojom vlastnom Ja”

Siddhárta Guatama (známy ako Buddha), zakladateľ budhizmu, 6-4. stor. p.n.l., India


“Ak by ste boli schopní utíšiť všetko svoje chcenie a rozmýšľanie len na jednu hodinu, počuli by ste nevysloviteľné slová Boha”

Jakub Böhme, kresťanský mystik, 16. stor., Nemecko


“Nemôžem Vám ukázať Boha alebo Vás spraviť schopným vidieť Ho pretože Boh nie je objekt, ktorý možno vidieť. Boh je subjekt. On je ten, kto vidí, kto sa pozerá. Nezaoberajte sa objektami, ktoré možno vidieť. Zistíte, kto sa vo Vás pozerá. Vy sami ste Bohom.”

Ramana Maharshi, indický mystik, 20. stor., India


“Videl som svojho pána zrakom svojho srdca

Spýtal som sa Ho: Kto si?

A On odpovedal: Ty”

Mansúr Al Hallaj, islamský mystik, 9 stor., Perzia


“Pozerajúc sa von vidíme mnoho tvári. Pozerajúc sa dnu vidíme len jednu tvár. Ak by človek mohol byť otočený dovnútra, videl by naraz Boha, seba a Všetko.”

Plotinus, antický mystik filozof, predstaviteľ novoplatonizmu, 3. stor., Staroveká Rímska ríša


“Je hlúpe myslieť si, že vstúpime do neba bez vstúpenia do seba”

Svätá Tereza z Avily, kresťanská mystička, 16 stor., Španielsko


“Príchod Božieho kráľovstva sa nedá spozorovať. Ani nepovedia: Hľa, tu je! Alebo Tamto je! Lebo Božie kráľovstvo je vo vás”

Ježiš Kristus (Lukáš, 17:20-21)


“Iba Brahman je reálny

Svet je iba prejav Brahmana

A v skutočnosti nie je žiaden rozdiel

Medzi Brahmanom a Átmanom”

Adi Shankara, mystik a predstaviteľ indickej filozofickej školy, Advaita-Védanta, ktorá vychádza zo staroindických nábožensko-filozoficko-vedeckých spisov zvané Vedy, 9 stor., India [pozn.:Brahman označuje ultimátnu realitu, čisté vedomie; Átman označuje individuálny duchovný základ či vedomie jednotlivého človeka]


“V človeku, ktorý je naplnený samým sebou, nie je priestor pre Boha”

Baal Shem Tov, židovský mystik, zakladateľ chasidskej židovskej tradície, 18 stor., Ukrajina


O čom títo mystici, filozofi a zakladatelia náboženstiev hovoria? Do našich zmyslových orgánov vstupuje každú sekundu veľké množstvo vnemov. Tie vnemy, ktorá vykazujú nejakú štruktúru, stabilitu a opakovanie, sú našim mozgom na podvedomej úrovni spracované a do vedomia prezentované ako separátne vizuálne, sluchové, hmatové, čuchové a chuťové objekty. Jeden z najvýznamnejších filozofov Európy Immanuel Kant si uvedomil, že nepoznáme svet, aký je (Ding an sich), ale iba aký sa nám javí, teda konštrukciu vlastnej mysle o svete. Jeden z takýchto konštruktov našej mysle je aj psychologické “ja” alebo ego, teda pocit akejsi permanentnej osobnosti, ktorá je subjektom našich myšlienok a činov. Väčšina našich životov sa vlastne točí okolo manipulovania vonkajšej reality v prospech tohto “ja”, pretože sa identifikujeme práve s našim egom. Primárnym cieľom mystiky je skrz priamy zážitok uvedomiť si iluzórnosť ega. Preto sa toľko pozornosti v rôznych mystických tradíciách venuje práve zbavovaniu sa egoistických túžob, pretože tieto pôsobia ako určité formy lipnutí a neumožňujú nám nahliadnuť našu pravú podstatu, ktorou je podľa mystikov nestvorené a neohraničené vedomie, stojace v pozadí všetkej existencie. Že lipnutia na rôznych túžbach (telesných ako pôžitok zo sexu či jedla, materiálnych ako radosť z bohatstva a prepychu alebo psychologických ako túžba po úspechu, postavení či moci) sú prekážkami na mystickej ceste, na tom sa zhodujú prakticky všetky mystické tradície.


Pod mystický typ skúsenosti môžme zaradiť nielen vyššie spomínané vrcholové stavy, ale aj rôzne vnútorné vízie náboženského charakteru. Mystika však nie je stotožniteľná s náboženstvom, hoci je medzi nimi úzky vzťah. Na rozdiel od náboženstva, mystika nestojí na viere v určité sväté texty alebo nespochybniteľné dogmy, ale na osobnej, neprenosnej skúsenosti, hoci niektoré tradície chápu sväté knihy ako zdroje inšpirácie (pre kresťanskú mystiku je to Nový zákon, pre východnú mystiku sú to Vedy a Tantry, pre kabalu je to Tora, pre sufizmus je to Korán, pre budhizmus Patanjali kánon a rôzne sútry atď.). Mystikov teda často vedie na ich ceste určitá náboženská tradícia. Mystické zážitky taktiež naopak inšpirovali vznik a rozvoj niektorých náboženstiev. Ezekielove vízie nebeského voza, prehováranie horiaceho kra k Mojžišovi, osvietenie Buddhu, mystický výstup Mohameda do neba, zostúpenie Ducha Svätého na Ježiša počas krstu v Jordáne, to všetko sú významné témy a definujúce okamihy jednotlivých náboženstiev, no zároveň sú to mystické zážitky jednotlivcov. Anglický autor a filozof Aldous Huxley tvrdí, že v pozadí každého náboženstva existuje mystická skúsenosť, ktorá je jednotná. Tento pohľad sa označuje ako pereniálna (večná) tradícia. V jeho diele Perennial philosophy sa môžeme dočítať:


“Vo Védante a v hebrejských proroctvách, v Tao-te-Tingu a v platónskych rozhovoroch, v evanjeliu sv. Jána a v mahájánovom učení, v Plotinovi a areopagitách, medzi perzskými súfistami a kresťanskými stredovekými mystikmi i v renesancii prehovorila filozofia večnosti takmer všetkými jazykmi Ázie i Európy a položila základ terminológie a tradície všetkých rozvinutejších náboženských tradícii.”


Korene mystiky možno hľadať už v šamanizme, čo je praktika, ktorá existovala už v starej dobe kamennej a v niektorých domorodých (austrálskych, sibírskych, arktických a amazonských) kmeňoch pretrváva dodnes. Šaman bol kmeňovým liečiteľom, mudrcom a zároveň kňazom, ktorého úlohou bolo komunikovať s duchmi predkov a prírody. Pre toto vstupoval rôznymi technikami do zmenených stavov poznania, ktoré mu túto komunikáciu mali umožňovať. Zmenené stavy poznania sú základom aj pri antických mystérijných náboženstvách, napríklad v Eluzinskych, Orfických alebo Apolónskych mystériách mali adepti nadväzovať kontakt s božskou sférou. Počiatky filozofie sú takisto spojené s mystikou, pretože učenie Pytagorove a Platónove nesú prvky mystických vhľadov. Cirkevní otcovia a raní teológovia ako Origenes, Plotinos alebo Pseudo-Dionýzus Areopagita sú takisto považovaní za mystikov. V stredovekom európskom priestore stoja za zmienku napríklad predstavitelia španielskej mystiky Svätý Ján z Kríža a Terézia z Avily, nemecký Majster Eckhart či Hildegarda z Bingenu, taliansky František z Assisi, švédsky Emanuel Swedenborg alebo francúzsky Louis-Claude de Saint Martin. Mystika je však rovnako a ešte silnejšie prítomná aj na východe. Východ a zvlášť India má dodnes veľmi bohatú mystickú tradíciu, kde sa duchovné poznanie odovzdáva po tisícky rokov z generácie na generáciu. Indická duchovnosť je veľmi komplexná, je však potrebné rozlišovať medzi náboženstvom (primárnym náboženstvom je hinduizmus), filozofiou (napr. filozofia Advaita-Védanta) a telesno-energeticko-duchovnými praktikami ako sú rôzne školy jogy a tantry. Práve praktická povaha týchto náuk robí východnú spiritualitu takou atraktívnou na západe, pretože pôsobí ako autentický a živý protipól voči teologickým špekuláciám, aktívnej evanjelizácii a viere v dogmy, čo sú hlavné piliere západného (kresťanského) poňatia spirituality. Prenikanie indických duchovných tradícii na Západ je historicky relatívne nový fenomén (cca od konca 19. storočia) a môže zaň relatívne malé množstvo duchovných učiteľov. Zo všetkých spomeňme napríklad mená ako Ramakrishna Paramhansa, Paramahansa Yogananda alebo Swami Vivekandana, ktorých knihy približujúce východnú spiritualitu sa na západe stali bestsellermi.


Treba tiež zdôrazniť, že mystika nie je o rozumovej špekulácii, nie je to filozofické, abstraktné teoretizovanie o povahe bytia či hľadanie ultimátnej reality vo forme nejakej poučky alebo vzorca. Mystika sa chápe ako priame prežitie tejto reality. Jej podstatou nie je naplnenie vedomia novými obsahmi, ale je ňou transformácia samotného vedomia, opustenie bežného vnímania a rozšírenie sebaidentifikácie z bežného “ja” viazaného na telo a myseľ konkrétnej osoby na univerzálne kozmické “Ja”. Čo sa nachádza za hranicami bežného “ja” a aká je povaha tohto univerzálneho “Ja”, vedia len samotní mystici.


Mystiku v tomto kontexte však nespomíname v preto, aby sme nabádali ľudí k mystickému životu - nie každý má potrebné odhodlanie a pokoru, aby sa vydal na túto cestu a mystika ako prístup k životu zrejme zostane výsostne minoritným fenoménom. Spomíname to však preto, lebo sa jedná o ďalší univerzálny, a dnes už dobre zdokumentovaný fenomén, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou ľudskej kultúry a ktorého povaha sa zdá protirečiť materialistickému obrazu reality tým, že mystici dochádzajú k poznaniu vedomia ako fundamentálneho aspektu, či dokonca ako základu všetkej reality. Ak by sme vedomie nechápali len vedľajší produkt komplexne organizovanej hmoty, ktorý sa v evolúcii objavil až s rozvojom centrálnej nervovej sústavy, ale chápali by sme ho ako fundamentálny a kauzálne činný aspekt reality či všeprenikajúcu kozmickú silu, potom by nám to umožňovalo pozerať sa na seba a na prírodné zákony úplne iným spôsobom. Fenomény, ktoré sú dnes považované za nemožné či nevysvetliteľné (napr. výnimočne psychické schopnosti, psychofyzické pôsobenie alebo fungovanie východnej medicíny), by v takomto náhľade mohli byť vysvetliteľné, a takisto by to umožňovalo nový pohľad na náboženstvá nielen ako na psychologicko-sociálne konštrukty, ale ako pokusy o formalizáciu a kodifikovanie poznania, ktoré má mystický pôvod. Treba však povedať, že ak by aj boli vhľady mystiky o podstate vedomia pravdivé a autentické, ešte to nedáva legitimitu žiadnej konkrétnej predstave Boha. Niektorí predstavitelia náboženstiev sú voči autentickej spiritualite v skutočnosti nepriateľskí, pretože autentická spiritualita podrýva ich vlastnú náboženskú autoritu a zosadzuje jednotlivé cirkvi z pozície prostredkovateľa medzi človekom a duchovnou sférou. Zároveň majú predstavitelia rôznych cirkví tendenciu chápať svoje náboženstvo ako jedinú pravdu a definitívnu odpoveď na základné bytostné otázky, ktorú je potrebné masovo (a niekedy aj násilne) šíriť. To je úplne v protiklade k mystike, ktorá chápe, že k ultimátnej pravde vedú rôzne cesty. Čím povrchnejšie sa náboženstvo chápe a čím doslovnejšie sa interpretujú jeho doktríny, tým viac náboženstvo upadá zo spirituálnej roviny do obmedzeného fundamentalizmu a šovinizmu a stáva sa ideológiou so všetkými jej typickými znakmi.


Sú ale mystické prežitky skutočne a vypovedajú o niečom reálnom? Ako sa na fenomén mystiky pozerá veda? V prvom rade treba povedať, že mystiku, ak o nej niečo vôbec vie, chápe bežný vedec ako súčasť náboženstva, takže sa jej v akademickej obci nevenuje nejaká zvláštna pozornosť, ide skôr o skôr okrajovú tému, ktorú skúma zopár religionistov, psychológov a neurovedcov. Títo však hľadajú vysvetlenia pre mystiku v klasických naturalistických pojmoch. Nekladú si otázku, čo je na mystickej skúsenosti pravdivé, pretože pravdivosť mystickej skúsenosti by znamenala popretie materialistických fundamentov psychológie a neurovied. Lebo ako by mohol človek dosiahnuť stotožnenie s nejakým univerzálnym vedomím, keď naše vedomie je len epifenoménom generovaným mozgom a naša skúsenosť je viazaná na zmysly tela? Uznanie autentickosti mystickej skúsenosti by znamenalo priznať, že niečo bazálne vo výstavbe samotných vied chýba - že majú neúplný či dokonca úplne nesprávny ontologický základ a že sami nevyužívajú všetky dostupné módy poznávania. Preto musí veda hľadať iné vysvetlenia. Existujú dva typy vysvetlení mystiky - psychologické a neurovedecké. Psychologické vysvetlenia obyčajne vychádzajú z chápania mystických skúsenosti ako určitej formy psychickej patológie. Ako možné príčiny sa uvádzajú napríkad autosugescia, zmyslová a telesná deprivácia, sexuálna frustrácia, strach zo smrti, rôzne formy psychózy či sociálny status spojený s pôsobením mystika ako autority v určitých kruhoch. Tradičná psychológia sa teda pozerá na mystickú skúsenosť ako na ilúziu v lepšom prípade a ako formu psychickej choroby v horšom prípade. Neuroveda a špeciálne nový odbor zvaný neuroteológia sa zas pozerá na to, čo sa deje s mozgom počas mystickej skúsenosti či meditácii a snaží sa nájsť odpovede v jeho procesoch. Zistilo sa napríklad, že počas meditácie sa znižuje aktivita v parietálnom laloku, ktorý je zodpovedný za pocit ukotvenia v čase a priestore, z čoho môže vyplývať mystický zážitok nadčasovosti a rozšírenia “ja” do priestoru. S nezvyčajnou aktivitou v temporálnom laloku, ktorý spracováva zmyslové vstupy, môžu byť zas spojené sluchové a vizuálne halucinácie. Pocity šťastia a lásky zas môžu súvisieť s hormónmi, ktoré vylučuje štruktúra limbického systému zvaná hypothalamus. Ďalšia teória hovorí o tom, že počas mystickej skúsenosti sa nakrátko presunie väčšina aktivity mozgu z ľavej (logicko-slovno-analytickej) hemisféry mozgu do pravej (obrazotvornej) hemisféry a naspäť. Nepopísateľnosť mystickej skúsenosti má potom vyplývať práve z toho, že bola prežitá iba prostredníctvom hemisféry, ktorej doménou je fantázia a nebola zachytená hemisférou, ktoré vie zážitky usporadúvať do slov. Ďalší typ výskumov dokladá, že hlbokým meditatívnym stavom zodpovedajú iné typy mozgových vĺn (tzv. theta a delta-vlny, ktoré zodpovedajú aj hlbokému spánku), než bežnému vedomiu (ktoré sa nachádza v afla alebo beta-vlnách).


Dnes niet pochýb o tom, že určité typy mystických skúseností sú korelované s určitými procesmi a stavmi v mozgu. Je tým záhada mystickej skúsenosti vyriešená? Znamená to, že mystická skúsenosť nie je nič viac, než subjektívne prežívaná mozgová anomália? Odpoveď je opäť nie. Korelácia totiž neznamená kauzalitu. Ak by mystická skúsenosť nastávala iba pri nejakom mozgovom zranení, potom by sa o tom dalo takto uvažovať. Avšak mystické skúsenosti prichádzajú obyčajne s dlhoročným tréningom mysle a vedomia, vôle a imaginácie, askézy a očisťovania. Kauzalita je teda pravdepodobne opačná. Vedomie, ktoré sa transformuje, môže vyvolať aj viditeľné neurologické prejavy, takže nie anomálie mozgu spôsobujú mystickú skúsenosť, ale mystická skúsenosť sa prejavuje aj určitými anomáliami v mozgu.


Keďže väčšina z nás nemá žiadne mystické skúsenosti, môžeme si to priblížiť na známejšej problematike, napríklad matematiky. Predstavte si, že by väčšina ľudí nepoznala okrem pojmu čísla nič z matematiky a že celá matematika by sa pestovala iba v rámci komunity matematických zasvätencov. Títo potom odhaľujú jej zákony, ktoré nám ostatným nič nehovoria, napríklad zákony trigonometrie, diferenciálnych rovníc alebo vektorových polí. Keďže by sme chceli porozumieť čo sa “objektívne” deje v myslí takéhoto matematika, napojili by sme ho na skenovacie prístroje. Zatiaľčo by riešil nejaký matematický problém, skenovala by sa aktivita jeho mozgu. A potom, keď nám povedal nejaký poznatok, napríklad že súčet uhlov trojuholníka je 180 stupňov, tak by sme to považovali síce za nezmyselnú znôšku slov, ale aspoň by sme “vedeli príčinu” - scan by nám totiž ukázal, že sa počas riešenia tohto príkladu zapájali také časti mozgu, ktoré súvisia s priestorovými predstavami. Dozvedeli by sme sa tým niečo o charaktere alebo pravdivosti tohto trigonometrického zákona? Nie. Mohli by sme ho považovať za ilúziu vyvolanú nezvyčajnou aktivitou v priestorových centrách mozgu? Tiež nie. Naša objektivizácia matematikovho prežitku by nám dala len ilúziu poznania, nič by sme sa ňou o samotnej matematike nedozvedeli. Podobne je to s objektívnym, vonkajším pozorovaním mozgu počas mystickej skúsenosti - môže nám to čosi povedať o koreláciach, ale nič nám to nepovie o charaktere a autentickosti takejto skúsenosti. Ako môžme teda túto skúsenosť považovať za autentickú, ak ju sami nemáme? Tak isto, ako za reálne považujeme napríklad matematické znalosti, ktoré ďaleko presahujú naše vlastné vedomosti - jednoducho veríme expertom. Ak medzi týmito expertami existuje na niečom zhoda, potom je pravdepodobné, že sa jedna o autentické poznanie, aj keď je nám osobne neprístupné. Treba si uvedomiť, že zmyslová uchopiteľnosť nie je predpokladom porozumenia - povahu matematických zákonov si tiež neoverujeme empiricky, experimentom vo vonkajšom svete, ale ich nahliadame priamo v našom vedomí, no napriek tomu ich považujeme za reálne. Podobne sú pre mystikov ich zážitky reálne, aj keď sa odohrávajú len v ich vedomí. Fundovaný a zaujímavý vhľad do problematiky mystiky by mohol priniesť vyštudovaný psychológ a neurovedec, ktorý by bol zároveň mystikom - avšak v kurikulu psychológie ani neurovedy voliteľné semináre z praktickej mystiky nebývajú. Súčasne vedecké vysvetlenie teda nedokážu autentický fenomén mystiky vysvetliť, a podobne ako pri náboženstvách, by takýto fenomén nemal v rýdzo materialistickom vesmíre ani nastávať.


Keď si to zhrnieme, náboženstvo aj mystika sú oba univerzálne fenomény, ktoré významným spôsobom po tisícročia ovplyvňovali a formovali rôzne kultúry a civilizácie, od ich sociálneho usporiadania po ich hodnotový systém. Vývoj ľudského spoločenstva ako takého je s nimi bytostne spätý. Napriek tomu im moderný človek so západným, vedou formovaným vzdelaním v podstate vôbec nerozumie, pretože idú ďaleko za horizont jeho uvažovania, za rámec toho, čo pokladá za reálne, mysliteľné a dôležité. V súčasnosti prevládajúca globálna sekulárna kultúra, ktorá tieto fenomény ignoruje lebo pokladá za iluzórne, je v historickom nadhľade iba krátkou anomáliou. Budúcnosť ukáže, či náboženstvá, viera a spiritualita pod tlakom sekulárnej a materialistickej kultúry úplne zaniknú, alebo sa ľudstvo vráti ku svojím koreňom a pochopí tieto fenomény na novej úrovni tým, že ich integruje s vedeckým poznaním a priblíži sa tomu, čo nazývame poznaním celostným.


V ďalšej časti tejto série sa pozrieme na príbuzný fenomén, ktorý je podobne starý ako náboženstvá a mystika, ktorý bol s organizovanými náboženstvami a individuálnou mystikou zviazaný, historicky však zostával prevažne skrytý za bránami rôznych tajných spoločenstiev, zasväcovacích rádov a uzavretých kruhov, no v posledných desaťročiach sa dostáva čoraz viac na povrch, obsadzuje regály kníhkupectiev, preniká do sebarozvojovej literatúry a kurzov a celkovej kultúrnej produkcie - fenomén ezoteriky.

©2019 by Vedomá veda. Proudly created with Wix.com